Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop
 

Povrchová úprava dreva
 
 
Drevo si, ako živý materiál, i po spracovaní a rôznych povrchových úpravách zachováva vlastnosti, ktoré sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť žiadnemu produktu petrochémie. Dokáže absorbovať vlhkosť z ovzdušia, prípadne ju uvoľňovať späť, regulovať teplotnú pohodu, do ovzdušia z neho vystupujú aromatické súčasti živíc, vďaka čomu je príjemným spoločníkom i pre alergikov. Živý pórovitý materiál dýcha, takže drevo priestor hermeticky neuzatvára. Každý konštruktér ocení jeho vlastnosti, má dobrú nosnosť, je pružné, ľahko sa opracúva a pri správnej údržbe vydrží veľmi dlho. Spomeňme si len na interiéry historických budov, kde sú dodnes stropy s pôvodnými trámami.
 
Drevo je ideálny materiál, ktorý nám ponúka mnoho možností využitia v interiéri a exteriéri. Je to nosný a konštrukčný prvok, slúži na obklady stien a stropov, dverí, schodov, galérií, deliacich stien, rôznych druhov podláh i nábytkov všetkého druhu. Z dreva sa vyrábajú aj neopakovateľné drobné dekoratívne predmety, svietidlá a rámy obrazov. V obytných miestnostiach majú klasické drevené parketové podlahy montované tradičným spôsobom neopakovateľné čaro. Pri výbere dreva sa jednoducho šetriť nedá, na povrchu mäkšieho dreva sa onedlho objavia nepekné poškriabané a poudierané miesta, ktorým sa pri bežnej prevádzke nevyhneme. Najkrajšie sa drevo vyníma v obývacích izbách, jedálňach, detských izbách či spálňach. Veľmi dôležitá je konečná úprava, teda lakovanie, alebo natieranie. Lak môže byť matný, lesklý, alebo polomatný, no viac ako vzhľad, sú dôležitejšie jeho technické vlastnosti. Mal by byť dostatočne pevný, zároveň pružný a odolný voči oteru. Steny a stropy možno obložiť i mäkším a teda lacnejším drevom, napríklad smrekom a borovicou. Pri výbere dreva dbáme, aby nemalo priveľa uzlov, ktoré by časom mohli začať vypadávať. Dnes sú už k dispozícii rôzne typy profilov drevených obkladov stien a stropov, prípadne si povrch rôznym spôsobom prekladania môžeme vytvárať sami. Rovnako moridlá, lazúry či farby si môžeme vybrať z veľkého množstva ponúk. Ak máme mimoriadne vyvinutú zodpovednosť voči svojmu životnému prostrediu, môžeme si drevený obklad napustiť včelím voskom, pričom plasticky vystúpi štruktúra dreva a vynikne jeho pekný povrch. V posledných rokoch sa už i na našom trhu objavilo množstvo nových druhov exotických afrických, ázijských, či juhoamerických driev, ktorých vlastnosti dosahujú, ale často i presahujú kvalitu tuzemských druhov drevín. Zatiaľ ťažko posúdiť, do akej miery zodpovedajú reklamné slogany realite, lebo skutočná kvalita dreva sa ukáže až po mnohých rokoch užívania. Pri výbere kvalitného dreva však predovšetkým platí zásada, že materiál určený na spracovanie musí byť odležaný a dokonale vysušený. Drevené súčasti musia byť chránené kvalitným náterom proti hmyzím škodcom, plesniam a vlhkosti. Dôkladná povrchová úprava dreva je dôležitá hlavne tam, kde sa povrch dostáva do kontaktu s vlhkosťou a mastnotou. Je potešujúce, že už i na našom trhu môžeme kúpiť nátery, ktoré splnia špecifické požiadavky jednotlivých drevených súčastí interiéru a exteriéru. Množstvo kvalitných i ekologických a vodou riediteľných moridiel, lazúrových náterov a lakov drevo nielen ochránia, ale zachovajú i jeho vôňu, ktorá nás sprevádza na každom kroku.
 
 
           Už praveký človek spoznal v dreve neoceniteľného pomocníka, pomocou ktorého zľahčoval sebe a svojim blízkym ťažké životné podmienky. Oštepy, prvé obydlia, kusy nábytku však podliehali vplyvu poveternostných podmienok, predčasne ukončovali svoju životnosť a človek začal hľadať spôsoby, ako drevu zabezpečiť dlhšiu trvanlivosť. Všimol si, že ohorené drevo získalo pôsobením ohňa vlastnosti, vďaka ktorým lepšie odolávalo prirodzenému rozpadu. Ohorená vrstva dreva vytvorila na povrchu vrstvu uhlíka, ktorý konzervoval zdravé tkanivo pod ňou. To ľudia výdatne využívali pri stavbe obydlí a výrobe náradí. Okrem toho, oheň účinne spaľoval choroboplodné zárodky a živočíšnych škodcov. Pravekým kamenným náradím olupoval kôru, vyrovnával nezrovnalosti, čo môžeme považovať za prvé mechanické povrchové úpravy.
 
Starovek priniesol so sebou pokrok v povrchových úpravách dreva. Obydlia, či už išlo o chudobných ľudí, šľachtu alebo cirkev, sa budovali výlučne z dreva a až na konci tohoto obdobia sa stavebným materiálom stal kameň. Avšak dovtedy musel človek nájsť také spôsoby povrchovej úpravy dreva, ktoré by zabezpečovali životnosť dreveným výrobkom dlhé stáročia. Objav kovov výrazne prispel k obrábaniu dreva. Sekery, píly a hoblíky sa stali v tej dobe samozrejmosťou. Pomocou prvých nástrojov a šikovnosti tesárov dokázali ľudia vytvoriť diela, ktoré svojou životnosťou prekonali storočia. Zaujímavý spôsob úpravy povrchu vymysleli obyvatelia prímorských oblastí, ktorí hladkosť docieľovali šúchaním suchého piesku po dreve. Všimli si však aj druhú vec. Drevo, ktoré brúsili týmto spôsobom morským pieskom dosahovalo životnosť dlhšiu ako drevo obrobené pieskom riečnym. Túto konzerváciu spôsobovali soli obsiahnuté v mori a soľ sa stala ďalším významným doplňujúcim prvkom v povrchových úpravách dreva.
V Čechách sa ako konzervačný prostriedok používala hovädzia krv zmiešaná so soľou, ktorou sa natierali stropné trámy a dokonca takéto trámy nájdeme ešte i dnes v moravských a českých chalupách. Sadze z komína zmiešané s ľanovým alebo konopným olejom taktiež prispievali k ochrane dreva. Masť zmiešaná so sadzami ( uhlík C ) prenikla hlboko do pórov dreva a znemožnila prístup vzduchu a vody hlboko do štruktúry. Tento spôsob využívali mnohé národy, pričom olej použili taký, aký v danej aglomerácii prevládal. Obyvatelia južnej Európy používali olivový olej a napríklad obyvatelia Číny mandarínkový olej vylúhovaný zo šupiek týchto plodov. Nemenej zaujímavé bolo údenie výrobkov z dreva. Dym, ako konzervačný prípravok sa dodnes používa na konzervovanie potravín, pričom v minulosti sa týmto spôsobom zachovali výrobky z dreva pre mnohé generácie. No a keď účinok dymu pominul, stačilo predmet vystaviť pôsobeniu dymu v priestore, ktorý nechýbal v žiadnej chalupe – v komíne.
 
Pred viac ako 350 rokmi objavili baníci pri meste Falune vo Švédsku v banských medených baniach červený prášok, ktorý začali používať ako prírodný náter na svoje drevené stavby. Išlo o prírodný pálený pigment kašovitej konzistencie s vysokým podielom kyseliny kremičitej. Táto prírodná ochrana dreva sa používa dodnes, preslávila sa názvom faulnerská červená a  pozorovateľovi poskytne pri každej svetelnej zmene vždy nový očarujúci odtieň.
 
V Marseile sa v 17. storočí vyrobilo mydlo, ktorého receptúra sa nezmenila až do dnešných dní. Toto mydlo využívali obyvatelia na čistenie dreva pred samotnou povrchovou úpravou. Na prípravu mydla sa používa predovšetkým olivový olej, mydlo je dobre rozpustné, bez umelých prísad a vonných látok. Pre svoju vysokú kvalitu a hygienu sa dnes využíva ako mydlo pre alergikov a pre malé deti .
 
Tak ako dnes, tak aj v minulosti drevo napádali živočíšni škodcovia a hubovité choroby. Obe sú biologického pôvodu, čo si uvedomovali aj ľudia v minulosti. Taktiež si boli vedomí o určitej hierarchii prírodných prvkov a pokiaľ niekto niečo likviduje, musí existovať aj prirodzená ochrana. Ľudové liečiteľstvo bolo uznávané aj zatracované, pričom dominantnú úlohu v ochrane dreva proti pôsobeniu biologických škodcov hrali rastliny, ktoré svojimi aromatickými a chemickými vlastnosťami dokázali zabrániť pôsobeniu týchto vplyvov. Aromatické látky, ktorých prenikanie pôsobilo odpudivo pre živočíšnych škodcov, obsahovalo niekoľko rastlín, ktoré ľudia spracovali mletím, trhaním, miešaním, čím vznikla kašovitá hmota. Touto hmotou natierali už hotové výrobky z dreva, čím sa aromatizujúce látky vstrebali hlboko do dreva. Keďže pôsobnosť týchto prchavých látok bola obmedzená, postup sa musel po určitom čase zopakovať. Medzi najznámejšie rastliny, ktorými sa týmto spôsobom aromatizovalo drevo patrili, medovka, mydlica, pamajorán, baza, palina, žerucha, mäta a vratič. Okrem ochranného účinku, rastliny aj farebne zvýrazňovali výrobky, pričom pigmentujúce látky mali dlhšiu účinnosť ako aromatické.
 
Alchymisti, okrem hľadania kameňa mudrcov a výroby zlata, prispeli svojimi objavmi k úprave dreva. Vo svojich laboratóriách pracovali s chemickými látkami, pričom kyseliny boli nenahraditeľným prvkom. Z neopatrnosti sa kvapky týchto tekutín dostali na drevené stoly a tí, ktorí boli šikovní a vedeli využiť každý nový objav, si všimli farebné zmeny na povrchu. Najčastejšie používali kyselinu dusičnú a kyselinu sírovú. Záležalo na druhu dreva, ako sa sfarbí. Tak napríklad drevo tvrdé a husté – buk, javor, jaseň sa sfarbovalo svetlejšie a naopak, drevo mäkké a redšie – lipa, topoľ dostávalo farbu tmavšiu. Veľmi citlivo reagovali na tieto kyseliny dub, slivka a čerešňa. Napríklad dub sa kyselinou dusičnou sfarbuje do hnedočervena, ale pôsobením kyseliny sírovej získava zamatovo hnedočiernu farbu. Ak ho namáčame v kyseline octovej, do ktorej pridáme železné piliny, sfarbí sa do čierna. Všeobecne kyselina dusičná sfarbuje všetky druhy dreva do červena, alebo do odtieňa pálenej tehly. Na drevo ju nanášali brkom, ktoré museli často obmieňať. Kyselina sírová vytvára na dreve tmavohnedý až čierny povrch. Účinok závisí od dĺžky pôsobenia, teplote a vlhkosti dreva. Je samozrejmé že obe kyseliny sa používajú zriedené, nakoľko 80 – 100 % roztok drevo už rozleptá.
 
Okrem kyselín sa drevo vyfarbovalo aj vápnom, ktoré sfarbovalo drevo do tmavohneda až čierna. Výrazne čiernu farbu takto získalo drevo z jablone.
 
Svoje miesto v povrchovej úprave dreva mal ( a doposiaľ má )  včelí vosk, ktorý sa aplikoval horúci z kovovej nádobky a rozotieral sa brkom. Práca si vyžadovala stále zahrievanie kovovej kanvičky a vysokú vzdušnú teplotu. Horúci vosk vsakoval do pór v dreve a prebytočný zaschol na povrchu. Prebytočná vrstva sa potom zoškrabala. Na tomto základe vznikla batiková technika, pri ktorej sa voskom prelievajú kresby na dreve. Po zaschnutí vosku sa povrch farebne upravuje – morí sa. Keď moridlo vyschne, vosk sa odstráni. Pod vrstvou vosku ostalo miesto nedotknuté farbou, čím sa dosiahne vystúpenie kresby. Celý povrch je nutné pretrieť bezfarebným lakom.
 
 
           Povrchové úpravy dreva majú dvojaký účel. Zlepšujú vzhľad svojou farbou a leskom a chránia drevo pred vonkajšími nepriaznivými vplyvmi, ako sú klimatické podmienky dážď, sneh, slnko, ale aj proti znečisteniu a mechanickému poškodeniu. Povrchovú úpravu volíme aj podľa danej situácie, či drevený výrobok bude umiestnený v interiéri alebo vystavený vplyvu počasia. Od vhodnej povrchovej a predpovrchovej úpravy dreva podstatne závisí aj trvanlivosť výrobku.
 
 
Pred samotnou povrchovou úpravou, estetickou a ochrannou, musíme urobiť celý rad technologických postupov, ktorými povrch dreva pripravíme na aplikáciu náterovej hmoty. Opravíme   všetky   chyby   spôsobené   prirodzeným rastom, alebo zásahmi pri ťažbe.
Sušenie
Pred povrchovým spracovaním musí byť drevo riadne uskladnené a vysušené na rovnovážnu vlhkosť prostredia, v ktorom sa bude výrobok používať. Dôkladne vysušené drevo má lepšie mechanické vlastnosti, udržuje pôvodný tvar, ľahšie sa obrába a povrchovo upravuje. Rezivo sa suší prirodzene na vzduchu, alebo v sušiarňach.
Prirodzené sušenie – rezivo sa uskladňuje na voľnom priestranstve alebo pod kôlňami. Vysušuje sa najnižšiu vlhkosť 15 – 20 %. Ukladá sa do hradieb širokých 1,5 až 2 metre ( obr. 3 ) do výšky nepresahujúcej trojnásobnú šírku. Pôda pod rezivom musí byť odvodnená, bez vegetácie. Základy hradieb tvoria betónové podstavce so základňou 40 x 40 cm a výškou 40 cm, položené od seba 100 cm. Na ne sa kladú impregnované, alebo kovové podklady prierezu 10 x 10 cm. Rezivo sa ukladá do pravidelných vodorovných vrstiev, ktoré sa oddeľujú prierezmi 40 až 60 mm x 18 až 24 mm. Medzery medzi rezivom robíme rovnakých šírok, spravidla také, aká je hrúbka reziva. Pred poveternostnými vplyvmi drevo chránime zastrešením krycími plachtami, panelmi tak, aby sme zabezpečili prúdenie vzduchu medzi rezivom.
Teplovzdušné sušenie sa využíva na dosušovanie dreva a podľa rozloženia klímy v sušiarňach, tieto rozlišujeme na:
-         sušiarne komorové s osovými a odstredivými ventilátormi. V celom priestore je klíma rovnomerná a rezivo počas sušenia nemení svoje miesto.
-         sušiarne tunelové s pozdĺžnym a priečnym prúdením vzduchu. Pri sušení sa drevo pohybuje, ide o sušiarne priebežné, ale v praxi sa menej používajú.
Usušené drevo sa ukladá v klimatických miestnostiach, na hradách, pri teplote 18 až 25C a relatívnej vlhkosti vzduchu 43 až 46 %.
 
                                   
Obrázok 3. Skladovanie a sušenie reziva
 
Opravy väčších chýb. Väčšie chyby, hrče, a hlbšie priehlbiny opravujeme drevenými zátkami, vyrobenými z rovnakého dreva, ako je opracovaný výrobok. V dreve vyrežeme chybné miesta, do ktorých vlepíme presne opracovaný kolík. Hrče a väčšie priehlbiny zvyčajne vyvŕtavame a do vyvŕtaných otvorov vlepujeme valcovité drevené zátky ( obr. 4 ).
 
 
                                                 
Obrázok 4. Opravy väčších chýb     a – vyrezanie chybného miesta, b – vyvŕtanie chybného miesta
 
 
 
Drevo sa zmäkčuje namáčaním v horúcej vode, parením, dielektrickým ohrevom a chemickými prostriedkami. Ide o zušľachťovanie materiálu a potlačenie jeho nežiadúcich vlastností a príprava k ohýbaniu. Parením drevo získava na povrchu ružové sfarbenie, svetlé a biele drevá sčervenajú, alebo zošednú. Ak je táto zmena farby nežiadúca, parenie neprevádzame.
 
Odstraňovanie škvŕn z dreva.
Škvrny spôsobené vápnom, sadrou alebo cementom očistíme brúsením a roztokom kyseliny soľnej zriedenej v pomere 1:10, alebo kyseliny octovej zriedenej v pomere 1 : 20. Olejové škvrny odstránime zmesou amoniak s acetónom. Atramentové škvrny a škvrny od hrdze miznú po aplikácii roztoku šťaveľovej soli v pomere 30 až 50 g soli na 1 liter horúcej vody. Týmto teplým roztokom umývame znečistené miesta, ktoré potom opláchneme čistou teplou vodou. Farebné škvrny odstraňujeme zmesou 1 litra 40 % peroxidu vodíka a 20 ml 40 % čpavku. Zmes sa nanáša hubou. Týmto prípravkom sa drevo aj bieli. Ak sa po jednom nátere škvrna neodstráni, postup opakujeme, ale až po úplnom uschnutí predchádzajúceho náteru. Škvrny od plesní sa vymývajú roztokom amoniaku a oplachujú sa peroxidom vodíka alebo 10 % roztokom bóraxu. S týmito škvrnami sa najčastejšie stretávame pri povrchovej úprave dreva, ďalšie možné škvrny a spôsoby ich odstránenia uvádzame v prílohe F.
 
Odstraňovanie starých náterov.
Náter, ktorý drží na väčšine plochy a je len miestami poškodený, očistíme odmastením technickým benzínom, odhrdzavením, alebo zbrúsením. Poškodené miesta podľa potreby vytmelíme, opravíme vhodnou základnou farbou a po jej zaschnutí natrieme. Ak sa starý náter odlupuje, musíme ho celý odstrániť. Mechanicky odstraňujeme starý náter vhodnými sklenými črepinami, škrabkou, nožom, prípadne brúsnym papierom, pemzou alebo vŕtačkou. Na opaľovanie starých náterov používame plameň benzínovej lampy ( obr. 5 ), alebo z propán – butánu. Plameňom náter zmäkne, alebo sa rozloží a potom sa škrabkou ľahko zoškrabe. Chemicky možno odstrániť staré nátery niekoľkými druhmi špeciálnych odstraňovačov starých náterov, alebo roztokom hydroxidu sodného. Nanášajú sa štetcom a nechajú sa asi 20 minút pôsobiť. Rozpustený, zmäknutý, prípadne odutý náter sa odstráni stierkou a potom drôtenou kefou. Pri niekoľkovrstvových a tmelených náteroch postup opakujeme. Zvyškov odstraňovača sa zbavíme dokonalým vymytím rozpúšťadlom. Pri práci je treba dodržovať prísne bezpečnostné predpisy, pretože odstraňovače sú prchavé a horľavé látky. Preto je dôležité vetrať, alebo pracovať vonku.

4

                                            

 

Obrázok 5. Opaľovacia lampa
1 – nalievací otvor, 2 – miska na lieh, 3 – pumpička na vzduch, 4 – uvoľnenie tlaku vzduchu, 5 – rukoväť
 
Vyrovnávanie a hladenie povrchu.
Drevené dielce sa zrovnávajú škrabkami, tmelia sa, brúsia, opracovávajú sa rašpľou a pilníkom. Úplné vyhladenie povrchu dosiahneme hobľovaním. Ihličnaté drevo obsahuje veľa živice, ktorá sa musí odstrániť pretože znižuje trvanlivosť povrchovej úpravy. Na jej odstránenie je vhodné použiť acetón, alebo roztok hydroxidu sodného alebo amónneho.
 
Tmelenie. Menšie priehlbiny a nerovnosti vytmeľujeme výplňovými a tesniacimi tmelmi ( obr. 6 ). Sú to látky, ktoré nezapríčiňujú následné zmršťovanie. Na vyrovnávanie nerovností reziva je vhodné používať brúsiace olejové tmely. Na preglejky a latovky je najvhodnejší nitrocelulózový tmel, ktorý nanášame v tenkých vrstvách do hrúbky 1 mm. Pri väčších nerovnostiach nanášame tmel vo viacerých vrstvách, pričom každú vrstvu nanášame až po dôkladnom zaschnutí predchádzajúcej. Na tmelenie používame stierky 30 až 100 mm široké. Brúsením tmelových vrstiev brúsnym papierom dosiahneme vyrovnanie povrchu. Tmely vyrovnávajú a vyhladia nerovnosti podkladu. Tmelíme len tam, kde je to potrebné a pokiaľ možno úsporne. Pri niektorých drevených materiáloch treba pretrieť celú plochu, pretože samotným zbrúsením by sme nedosiahli hladký povrch a drevo by ostalo drsné ( chlpaté ). Pri mäkkých drevinách je rozdielnosť tvrdosti dreva v ploche. Tmelením dosiahneme rovnomernosť a možnosť vybrúsenia dreva na hladko. Väčšinou stačí len jedna vrstva tmelu. Tam, kde je materiál určený na transparentné ( priehľadné ) nátery, alebo morenie, zapĺňame tmelom póry dreva len v najnevyhnutnejších prípadoch. Plnivo pórov je v podstate lakový tmel pastovitej konzistencie a nanášame ho na hladko obrúsenú, suchú plochu stierkou. Po zaschnutí zvyšky plniva zotrieme a po stvrdnutí prebrúsime. Pri dreve, ktoré je vystavené poveternostným vplyvom, sa neodporúča tmeliť, pretože tmel znižuje trvanlivosť náteru. V praxi sa dnes stretávame s tmelmi lepiacimi, ktoré sa vyznačujú dobrou adhéziou, vytvárajú hustý film a ktoré zo špár nevytekajú. Majú charakter lepidla. Hlavným predstaviteľom tejto skupiny sú epoxidové lepivé tmely vyznačujúce sa veľmi malou zmrštivosťou. Sú plnené anorganickými plnivami, zvlášť práškovým kovom.
                                           
Obrázok 6. Tmelenie
 
Na drevo sa však odporúčajú využívať minimálne, hlavne pre prítomnosť kovov. Fenolické lepivé tmely sú plnené drevenými pilinami, polyesterové lepivé tmely sú plnené kaolínom, kremennou múčkou a na drevo sú vhodné. Do skupiny lepiacich tmelov ešte patria disperzné lepivé tmely, ktoré dobre vsakujú, PVC lepivé tmely, polyakrylátové lepivé tmely, a silikonové lepivé tmely. Druhú skupinu tmelov tvoria tmely vyrovnávacie a špárovacie.  Sú nižšej konštrukčnej kvality ako lepivé tmely a ich hlavnou funkciou je vyplnenie špár, voľných priestorov a nerovností povrchu. Patria sem asfaltové tmely, polymethakrylátové tmely, olejové tmely, nitrocelulózové tmely, kaučukové tmely a anorganické tmely. Pre drevosú ideálne. Tretiu skupinu tvoria tmely antikorózne a izolačné, ktoré spoľahlivo odolávajú pôsobeniu vody, poveternostným podmienkam, agresívnemu prostrediu, vplyvu chemikálií a vyrábajú sa na báze epoxidovej, fenolickej a furanovej bázi. Poslednú, štvrtú skupinu tvoria tmely teplozmenné. Sú to tvárne materiály s vynikajúcou teplotnou vodivosťou. V stolárstve sa využívajú zriedka.
 
Brúsenie. Brúsením zvyšujeme kvalitu povrchu výrobkov, zlepšujeme estetický vzhľad, hladíme tmelové vrstvy, zdrsňujeme a vyrovnávame povrchy starých náterov, obrusujeme podkladové farby, s cieľom odstrániť nečistoty a vyhladenie náterov. Kvalita brúsenia závisí od mnohých faktorov vzťahujúcich sa na brúsny prostriedok a vlastnosti obrábaného materiálu, pričom správny výber technických a technologických parametrov brúsenia napomáha dosahovať vyššiu výkonnosť a kvalitu opracovania, čo vedie k značným ekonomickým úsporám. Podľa typu prevádzanej operácie a použitia brúsneho náradia brúsenie členíme na:
 - hrubovanie,
 - hladenie,
 - jemné hladenie,
- predleštenie.
 
Základom všetkých brúsiacich prostriedkov je brúsivo z prírodných alebo syntetických kryštalických materiálov, ktoré majú potrebnú tvrdosť, húževnatosť a ostrosť hrán. Najbežnejšími prostriedkami sú brúsny papier, vhodný na brúsenie starých náterov, fermežových farieb, lakových tmelov za sucha, brúsny papier do vody, vhodný na brúsenie za mokra, pemza – brúsiaci kameň, vhodná na brúsenie za sucha aj za mokra. Základné triedenie brúsnych papierov označených veľkým písmenom abecedy závisí od gramáže zŕn a to:
A ( tenký ) - 75 – 95g / m2,
B ( tenký ) – 100 – 110 g / m2,
C ( tenký ) – 115 – 125 g / m2,
D ( stredný ) 140 – 160 g / m2,
E ( stredný ) 200 – 225 g / m2,
F ( hrubý ) 230 – 250 g / m2.
A – D papiere sa používajú pre brúsne materiály na ručné použitie a v elektronáradí.
E – F papiere sa používajú na strojové brúsenie a brúsenie elektronáradím.
 
Okrem ručného brúsenia používame k práci aj papierové, alebo plátené brúsne pásy a lístkové kotúče s rozdielnou zrnitosťou. Pre jemné hladenie a leštenie sú k dispozícii tuhé tukové pasty s obsahom brusiva, ktoré sa nanášajú na brúsne pásy. Pri ručnom brúsení papier nedržíme voľne v ruke, ale ho ovinieme okolo vhodnej podložky gumového, korkového alebo dreveného klátika ( obr. 7a ). Brúsime buď za sucha alebo za mokra. Tvrdé dreviny namočíme horúcou vodou a za mokra brúsime v smere vlákien. Mäkké dreviny namočíme takisto horúcou vodou, aby vlákna dreviny jasne vystúpili, ale brúsime v smere vlákien až po uschnutí, nie veľkým tlakom a dlhšími ťahmi. Brúsiaci papier je nutné tiež namočiť na niekoľko minút do vody. Pri brúsení za sucha brúsime zľahka rovnými ťahmi. Obrúsenú plochu očistíme metličkou alebo štetcom.

a

                        b

 

 
Obrázok 7. Brúsenie a – brúsnym papierom, b – pomocou vŕtačky a brúsneho kotúča
 
Brúsne prostriedky sú lepené glutinovými ( živočíšnymi ) lepidlami, ktoré sú dostatočne elastické a odolné, aby nedochádzalo k predčasnému vylamovaniu brúsnych zŕn. Ako brusivo sa používa sklo, granát, kremeň, korund, karborundum a pod.
 
Rašpľovanie a pilovanie slúži na predpovrchovú úpravu dreva, ktorou vyhladzujeme hrany rezaného dreva, zaoblené alebo vykruhované časti. Hrany a rohy opracúvame rašpľou, pilníkom, prípadne dobrúsime brúsnym papierom. Na hrubé opracovanie používame rašpľu. Rašpľou sa odoberá väčšia vrstva dreva. Bežne sa používajú rašple s plochým a polkruhovým prierezom. Plochou stranou opracovávame rovné plochy, polkruhovou zaoblené. Rašpľuje sa šikmo cez vlákna a zaberá sa pri pohybe vpred. Rašpľu pri práci držíme obidvoma rukami, pravou rukou držíme nástroj za rukoväť, ľavou pritláčame rašpľu dlaňou na opracúvanú plochu ( obr. 8a ). Na jemnejšie opracovanie vyhovujú pilníky rôznych hrúbok. Pilníkom sa drevo vyhladí, piluje sa len v smere dĺžky a celou plochou pilníka. S veľkými pilníkmi sa zaobchádza rovnako ako s rašpľou, malé pilníky sa pri práci držia len pravou rukou s ukazovákom hore, ktorý pritláča pilník k obrábanej ploche dreva ( obr. 8 b, 8 c ). Nie je vhodné na pilníky priveľmi tlačiť.

c

 
b
 
a
                        

 

 
Obrázok 8.   Držanie rašple a pilníka 
         a – držanie rašple, b – držanie malého pilníka, c – držanie veľkého pilníka
 
Hobľovaním zarovnávame, začisťujeme a hladíme plochy dreva a tieto práce vykonávame rozličnými špeciálnymi hoblíkmi. Základný hoblík (obr. 9 ) obsahuje hlavnú časť želiezko, široké 30 až 60 mm, s ostrím mierne do oblúka, ktoré je hlavným článkom pri vyrovnávaní povrchu.
                                         
Obrázok 9. Hoblík              1 - kolík, 2 - lôžko, 3 - klin, 4 - želiezko, 5 - ústie, 6 – plaz
 
Ak hobľujeme dlhú plochu dreva, ktorá musí byť čo najrovnejšia, použijeme rovnač ( macek ), ktorý sa využíva aj na vyrovnanie širokých drevených plôch. Je asi 600 mm dlhý s 54 mm alebo 48 mm širokým želiezkom, niekedy s klopkou. Tieto dlhé plochy vyrovnávame pod uhlom 30 až 35o v smere vlákna. Na hrubé hobľovanie dreva používame uberák, ktorý má plochý plaz, ostrie zaoblené a uhol rezu je 45 o.Jemnejšiu a čistejšiu plochu dreva dosiahneme klopkárom, pretože klopka bráni nežiadúcemu vytrhávaniu dreva okolo hrčí. Na čisté a jemné opracovanie plochy, na ktorej po obrúsení budeme robiť ďalšie povrchové úpravy, ako morenie, lakovanie, alebo leštenie použijeme hladič. Hladič má nôž bez klopky, ostrie rovné, rohy mierne zaoblebné. Je dlhý asi 240 mm.V praxi sa stretneme aj s rímsovníkom, úzkym hoblíkom ktorý má nôž široký rovnako ako plaz. Upravujeme ním vyfrézované drážky do hĺbky. Naopak, ak chceme dva diely spojiť dohromady, plochu vzájomného spojenia zdrsníme zubákom. Čistota hobľovanej plochy závisí od nastavenia hoblíka. Ostrie želiezka nesmie veľmi vyčnievať z lôžka plazu, aby hoblík nezatrhával vlákna dreva. Pre dobrú prácu s hoblíkom je dôležité, aby otvor v ústí nad želiezkom bol čo najmenší a želiezko malo správny uhol rezu, ktorý býva pri bežných typoch hoblíkov 45o. Vysunutím želiezka pod rovinu plazu sa určuje hrúbka hobliny. Správne uložené želiezko musí rovnobežne prečnievať nad povrch hoblíka, nesmie byť naklonené vpravo ani vľavo, ani priveľmi vysunuté. Keď je nasadené krivo, nezaberá pravidelne do hĺbky. Čím čistejšie sa žiada ohobľovanie dreva a čím tvrdšie je drevo, tým menej sa želiezko vysúva. Pri práci prilieha hoblík na plochu len hranou pred ústím a zadnou hranou plazu ( obr. 10 ). Tieto hrany sa časom opotrebujú a preto treba plaz hoblíka občas zarovnať rovnačom nastaveným na tenkú triesku.
                                      
Obrázok 10. Poloha hoblíka pri práci
 
Postup pri hobľovaní.
Hobľovaný materiál sa najskôr dobre pripevní k pracovnému stolu, kratšie kusy medzi kliny hoblice ( obr. 11 ) tak, aby celý kus ležal na doske hoblice a nepresahoval okraj. Kliny vyčnievajú len do polovice až dvoch tretín hrúbky materiálu, aby sme pri hobľovaní do nich nenarazili a nepoškodili ostrie želiezka hoblíka. Ako prvú hobľujeme, ak je prítomná, vypuklú stranu dosky. Keď hobľujeme boky dosky, upíname ju do predného vozíka hoblice. Smer vlákien hobľovaného dreva ovplyvňuje prácu s hoblíkom.

b

 
a
 

 

Obrázok 11. Upevnenie materiálu a postup prihobľovaní a – krátkej dosky, b - dlhej dosky
             a - 1 až 4 ; b - 1 až 12 – poradie ťahov
 
 
Pri hobľovaní v smere vlákien ( obr. 13 a ) sú hobliny dlhé, ostrie želiezka vlákna ľahko prerezáva a nevytrháva ich, dobre sa hobľuje a hobľovaná plocha je hladká. Pri hobľovaní proti smeru vlákien sú hobliny lomené, drevené vlákna vytrhané a opracovaná plocha je drsná a nečistá. Práca sa zlepší hoblíkom s klopkou na želiezku. Ostrie želiezka má prečnievať hranu klopky o hrúbku hobliny. Hoblina odrezaná želiezkom sa na hrane klopky zlomí a zabráni zaštipnutiu ( obr. 13 b ). Pri hobľovaní naprieč vlákien sa získa hrubá opracovaná plocha a treba ju hobľovať pod 45 o uhlom v smere vlákien ( obr. 13 c ). Pri hobľovaní čelného dreva sa hoblík vedie mierne šikmo a použije sa najostrejšie želiezko, pretože toto hobľovanie je najťažšie. Aby sa krajné vlákna neodštepovali, hobľuje sa drevo od krajov k stredu a hoblík vedieme mierne šikmo ( obr. 12 ).
Obrázok 12. Hobľovanie čelného dreva
 
Pri hobľovaní predkročíme ľavou nohou ( ľaváci pravou ) a telo mierne nahneme dopredu. Prvým ťahom zistíme, či hobľujeme po vláknach. Keď hoblík zadrháva, materiál otočíme. Hoblík vedieme ľavou rukou a pravou ho tlačíme ( obr. 14 a ), ľaváci opačne. Neopierame sa pritom o želiezko. Hobľujeme miernym tlakom, posuny musia byť rýchle a isté, čím rýchlejšie sú posuny, tým je plocha čistejšia. Na začiatku ťahu tlačíme viac na prednú stranu, v strede je tlak rozložený rovnomerne po celej dĺžke hoblíka a na vzdialenejšom konci ťahu viac tlačíme pravou rukou k ploche opracúvaného dreva. ( obr. 14 b ).
                                 
Obrázok 13. Hobľovanie – niektoré druhy
a – v smere vlákien, b – po vláknach s klopkou, c- naprieč vláknam, d – naprieč vláknam s klopkou
 
Pri všetkých hoblíkoch musíme dávať pozor, aby sme nepoškodili plaz hoblíka, jeho spodnú rovnú plochu. Preto ho po práci vždy kladieme na bočnú stranu a do skrinky na náradie ho odkladáme tak, že stojí plazom k zadnej stene skrinky, pričom ho zabezpečíme lištou. Rovnosť ohobľovanej plochy môžeme kontrolovať pohľadom zboku na obidve krajné plochy, ktoré sa pri správnom ohobľovaní kryjú. Kvalitu hobľovaných plôch veľkoplošných materiálov môžeme skontrolovať dvoma rovnako širokými pravítkami
 

b

 
a
                               

 

Obrázok 14. Ťah a tlak hoblíka
a – tlaky na začiatku a uprostred ťahu , b – tlaky na konci ťahu
 
 
Estetická príprava povrchu
Okrem funkčnosti sa na výrobky z dreva kladú požiadavky estetického vzhľadu, ktoré sú závislé od použitia výrobku. Upravujeme farebný vzhľad, pri ktorom zvýrazňujeme prirodzenú farbu dreva, vystúpenosť letokruhov, alebo úplne meníme farbu na rôzne odtiene farebného spektra.
              Bielenie – drevo zosvetľujeme, alebo odstraňujeme farebné škvrny, ktoré narúšajú jeho vzhľad. Účinným bieliacim prostriedkom je zmes peroxidu a amoniaku. Túto zmes pripravíme zmiešaním 1 litra 40 % peroxidu vodíka a 200 ml 40 % amoniaku. Zmes nanášame na plochu hubkou, alebo štetcom z rastlinných vlákien. Ak nie je drevo dostatočne vybielené, po zaschnutí náter opakujeme. Kyselinou šťaveľovou ( HCO4 ) sa bieli drevo s vyšším obsahom trieslovín. Nasýtený vodný roztok kyseliny šťaveľovej sa nanáša na povrch teplý a po bieliacom účinku je nutné neutralizovať plochu teplou vodou. Šťaveľová soľ ( šťaveľan draselný ) slúži k odstraňovaniu hrdzavých alebo atramentových škvŕn.
             Zvýrazňovanie textúry – zvýrazňovaním textúry ( letokruhy ) meníme farbu dreva, alebo napodobňujeme vzácne druhy dreva. Zásadou je nezakryť prirodzenú kresbu dreva, ale naopak, zdôrazniť ju. Aby sme dosiahli pekný vzhľad dreva, musí byť upravovaná plocha rovinná. Preto používame suché drevo s presným opracovaním povrchu. Na opracovanej ploche nemôžu byť viditeľné stopy ani po hoblíku, ani po dláte alebo inom nástroji. Takéto stopy na dreve musíme odstrániť dôkladným prebrúsením plochy jemným skleným papierom. Pri niektorých drevinách ( borovica, smrekovec ) živica zapríčiňuje, že drevo neprijíma farbiacu látku, alebo ju prijíma nerovnomerne. Niekedy stačí plochu za mokra zľahka prebrúsiť a štetcom namočenom v moridle vyretušovať. Ak je živice viac a tento spôsob nepomáha, je treba drevo napustiť 10 % hydroxidom draselným a po uschnutí plochu prebrúsiť brúsnym papierom. Namiesto hydroxidu si môžeme pripraviť roztok 50 g práškovej sódy v 1 l horúcej vody a týmto roztokom drevo umyť. Na zvýrazňovanie textúry používame moridlá, čo sú v podstate roztoky kovových solí, ktoré reagujú s trieslovinou dreva a výrazne menia povrchové sfarbenie. Predávajú sa práškové alebo hotové moridlá už rozpustené v liehu.
 
Zarovnávanie dreva – rovinné frézovanie prevádzame na zarovnávanie základných plôch a bokov reziva, dosák, fošní a hranolov. Skôr ako začneme drevo zarovnávať, musíme ho očistiť oceľovou kefou od piesku, malty a podobných hrubých nečistôt. Postupujeme tak, že sa najskôr zarovná prehnutá strana dreva. Ľavou rukou sa zarovnané rezivo pritláča dopredu k stolu a pravou rukou sa posúva k hriadeľu s nožom. Posuv nesmie byť veľmi rýchly a najmä v miestach s hrčami sa musí spomaliť. Keď je posuv rýchly, obrobená plocha je hrubá. Ak sa zarovnávajú kratšie kusy, alebo sa dorovnávajú konce dlhších kusov, z bezpečnostných dôvodov používame tlačidlá ( obr. 15 ).
                                           
Obrázok 15. Posúvanie dreva tlačidlom k zarovnávačke
 
 
Sústruženie dreva prevádzame na sústruhoch, kde opracúvame povrch predmetov nie veľkých rozmerov. Pre domácnosť sú to napríklad násadce a rukoväte k rozličnému náradiu, jednoduché svietniky, drevené úchytky, nohy k nábytku a množstvo ďalších drobných predmetov. Sústružením pripravíme drevo ku konečnej povrchovej úprave a zároveň mu dodáme želaný tvar. Na sústruženie je vhodné tvrdé aj mäkké drevo. Z tvrdých domácich driev je to napríklad jabloň, hruška, slivka, dub, orech a najmä buk, z mäkkých driev lipa, topoľ, jelša, borovica, menej smrek alebo jedľa. Podmienkou je, aby drevo bolo suché, čisté, bez prasklín a hŕč. Keby drevo vysychalo až po sústružení, mohli by sa na hotových výrobkoch objaviť trhliny z vysychania. Pred sústružením si musíme drevo pripraviť. Z guľatiny vyrežeme klátik tak, aby jej stred bol vyrezaný a klátik mal pozdĺžne letokruhy ( obr. 16 ). Potom na ňom vyznačíme uhlopriečkami stred, kružidlom označíme najväčšiu kružnicu a osekáme ho do približného tvaru valca. Táto úprava je nevyhnutná z toho dôvodu, že pri otáčaní stroja pôsobí odstredivá sila na každú nevyváženosť k osi a pri väčších otáčkach môže zapríčiniť vymrštenie opracúvaného materiálu. Takto upravený kus dreva upneme do sústruhu a tŕň sústruhu narazíme do vyznačeného stredu klátika. Pri sústružení hlavný, rotačný pohyb vykonáva obrobok a vedľajší, posuvný pohyb vykonáva nástroj
 
                                     
Obrázok 16. Postup prípravy klátika na sústruženie
          a – vyznačenie prírezu, b – vyznačenie stredu, c – osekanie klátika
 
 
Na ručné sústruženie sa používajú sústružnícke dláta, ktorých základ tvoria rovné a duté dláta. ( obr. 17a, b ). Uvedené slúžia na menšie práce, pričom obojstranne zbrúsené sú vhodné na mäkké drevá a jednostranne zbrúsené na drevá tvrdé ( obr. 17 c, d ).

 a

 
 d
 
  c
 
 b
                                  

 

 
Obrázok 17. Základné sústružnícke dláta
      a – rovné kosé dláto, b – duté dláto, c – rovné dláto s jednostranným zabrúsením, d – obojstranné zabrúsenie
 
 
Pri sústružení na hrubo si zvolíme široké, uberacie, duté dláto, ktoré držíme na konci držadla v pravej ruke. Ľavou rukou dláto nadhmatom pevne držíme a pritláčame k drevu. Súčasne sa dláto opiera o podložku. Ľavou rukou dláto vedieme do rezu. Uberáme vždy len jemnú triesku po dĺžke opracúvaného dreva, aby sme vyrovnali najväčšie nerovnosti. Po dokončení práce s dutým dlátom, pokračujeme pri obrábaní valcových plôch plochým kosým dlátom a opäť uberáme len veľmi tenkú triesku. Nakoniec brúsnym papierom vyrovnáme najmenšie nerovnosti. Úplne hladký povrch dosiahneme tak, ak obrábaný predmet niekoľkokrát za sebou navlhčíme hubou, necháme zaschnúť a obrúsime jemným brúsnym papierom. Tento proces vlhčenia, vysychania a brúsenia zabezpečí hladký povrch a umožní vyniknúť najmä letokruhom. Sústruženie zložitejších predmetov si vyžaduje prácu na väčšom drevoobrábacom sústruhu a profesionálny postup práce s bohatými skúsenosťami. Konečnú úpravu prevedieme vhodne zvolenou náterovou látkou.
 
Frézovanie je spôsob obrábania, kde hlavný pohyb je rotačný a vykonáva ho nástroj a vedľajší pohyb je posuvný, priamočiary a vykonáva ho obrobok. Ak je os nástroja rovnobežná s obrábacou plochou ide o valcové frézovanie, ak je os nástroja kolmá na obrábaciu plochu, ide o frézovanie čelné. Valcové frézovanie ďalej členíme na súbežné a protibežné.
 
Frézovanie a sústruženie sú spôsoby obrábania dreva, pri ktorých je povrch pripravený na aplikáciu náterovej hmoty, nakoľko povrch je hladký a v požadovanom tvare. Malé súčiastky, ktoré majú povrch po týchto úpravách drsný, zjemníme technikou omieľania v omieľacích bubnoch.
 
Omieľanie je mechanická úprava povrchu drobných a malých drevených súčiastok, prevádzaná hromadným spôsobom v omieľacích zariadeniach. V týchto zariadeniach – bubnoch sa nachádza množstvo omieľacích drsných teliesok, ktoré sa vplyvom rotácie bubna otierajú o drevené súčiastky, čím ich obrusujú a vyhladzujú. Existujú technológie mokré a suché, pri mokrých technológiách sa do vody pridávajú fungicídne a insekticídne prípravky. Pri omieľaní sa používa priebežný princíp, aby sa dosiahlo rovnomerné povrchové opracovanie, a aby sa zamedzilo vzájomné poškodenie dielcov. Tak sa dosiahne vysoký prietokový alebo priebežný výkon. Často používané lineárne – priebežné zariadenia majú veľkoryso konštruovanú nádrž. Jej dĺžka bola volená tak, aby sa dosiahla prietoková doba cca 20 min. Špeciálne sklopné zariadenie pracovnej nádrže umožňuje príchod do stroja každých 7 sekúnd. Tým je zaručené, že každý dielec je obalený omieľacími telieskami a dodržiava sa bezpečnostný odstup medzi jednotlivými dielcami. Počas omieľacieho procesu sa odstránia zostatky po opracovaní v predošlých operáciach. Oter z omieľacieho opracovania sa pomocou vodných trysiek, ktoré sú umiestnené nad a pod plochou separačného stroja bez problémov oplachujú. Tým je zaručené, že dielce opúšťajúce produkčné zariadenie, sú čisto opláchnuté.
 
Otryskávanie je druh mechanického opracovania povrchu dreva voľným prúdom tryskového materiálu, ktorý je vrhaný veľkou rýchlosťou na povrch otryskávanej súčiastky. Tryskový materiál je zrnité brusivo hnané prúdom vzduchu. Poznáme suché tryskanie za použitia tlakového vzduchu a mokré tryskanie vodnou suspenziou. Pri tryskaní prichádza zároveň k niekoľkým sprievodným javom, ktoré zásadne priaznivo vplývajú na kvalitu povrchových úprav. Otryskávacie zariadenie má k dispozícii dva protibežné dopravné pásy, ktoré pracujú na jednej úrovni vedľa seba. Na jednom páse sa dostávajú dielce do otryskávacej komory, kde je na začiatku turbína (hot spot) nastavená presne na túto oblasť pásu. Druhá turbína (spot), ktorá je umiestnená na protiľahlej strane, opracováva dielce v oblasti priebehu. Odtiaľ sa dielce pohybujú do tzv. nasledovnej komory, v ktorej sa nachádza otočné zariadenie. V tomto zariadení sa obrobky ukladajú na protibežný pás, ktorým sa transportujú späť do vrhacej komory. Po ukončení obojstranného opracovania sa obrobky ešte raz prevracajú, čím sa dosiahne, že sa zbytky média z povrchu odstránia.
Účinky otryskávania:
- mechanické odstránenie vrchnej vrstvy materiálu, ktorá je znečistená a nie je konzistentná – jej chemické zloženie nie je celkom typické pre daný materiál,
- zdrsnenie povrchu – je vytvorený tzv. kotviaci profil, ktorý má  pri sledovaní pod mikroskopom charakter na seba naväzujúcich ostrých vrcholkov. Takto vzniká veľké množstvo šmykových plôch, ktoré zabraňujú olupovaniu povrchových úprav.
- odmastenie povrchu – pri tryskaní prichádza k zahrievaniu povrchu a teda aj k ľahšiemu odstraňovaniu mastnoty, ktorú absorbuje abrazívny materiál a pri náraze vzniknuté prachové častice.
Všeobecne platí, že najvhodnejším abrazivom pre čistenie povrchov je tvrdý, ostrohranný materiál s najväčšou možnou objemovou hmotnosťou. Správny výber abraziva je daný niekoľkými parametrami a to hlavne :
- typ používaného tryskacieho zariadenia,
- tvar, hrúbka , typ a materiál tryskaného predmetu,
- požadovaná čistota povrchu,
- ekonomika používaného abraziva ( dosažiteľnosť, obstarávacie náklady, počet recyklácií, spotreba ),
-         spôsob práce, skúsenosti obsluhy atď.
 
Tryskacie médium sa vyberá podľa hrúbky steny a materiálu upravovanej plochy, podľa stavu povrchu plochy a požiadavky na jej výslednú kvalitu. Médiá delíme na:
- kovové - liatinová drť ostrohranná, oceľová drť ostrohranná, sekaný drôt, oceľové guličky a broky,
- nekovové - kremičitý piesok, umelý korund, sklo, balotina, struska, ovocné kôstky, drvina, umelý piesok, ľad a iné.
 
Tryskacie médium je rôznych veľkostí a viac druhov, jeho voľba záleží od požiadaviek na kvalitu a drsnosť otryskávanej plochy a na druhu otryskávaného materiálu. Platí, že čím je jemnejšia zrnitosť pracovného média (abraziva), tým lepší vzhľad má otryskaná plocha, ale zároveň je menej zdrsnená. Pracovné média musia byť vždy suché, v opačnom prípade dôjde k upchatiu zmiešavacieho ventilu tryskacieho zariadenia. Základom každého tryskacieho zariadenia je tryskacia jednotka, ktorá vrhá pod tlakom zrná pracovného média proti povrchu súčasti, ktorá je otryskávaná. Príslušenstvo pozostáva zo zariadenia na dopravu, triedenie a čistenie otryskávacieho materiálu, filtračného zariadenia, prípadne z komory. Zostava tryskacieho zariadenia s príslušenstvom tvorí typ zariadenia, ktoré slúži pre tryskanie určitého druhu súčastí. Ku každému tryskaciemu zariadeniu dodáva vzduch kompresorová stanica.
 
Ochrana dreva proti hnilobe, vlhnutiu, drevokazným hubám, škodcom a ohňu
Pred konečnou povrchovou úpravou dreva musíme mať na pamäti zdravotný stav výrobku, ktorý je závislý nielen od vhodne zvolenej povrchovej úpravy, ale od zásahov, ktoré sme vykonali pri impregnácii dreva. Hnilobe dreva zabránime rôznymi konzervačnými látkami, ku ktorým patria predovšetkým zinočnaté soli, ako chlorid zinočnatý ZnCl2, zlúčeniny medi, síran meďnatý CuSO4, zlúčeniny ortuti, fluóru, arzénu a podobne. Látkami vo vode nerozpustnými sú čiernouhoľný a hnedouhoľný dechtový olej, chlórované uhľovodíky, chlórované fenoly a iné. Proti vlhnutiu sa drevo napúšťa fenolformaldehydovými živicami, ktoré vyplnia dutinky buniek a pórov, po zatvrdnutí drevo vystužuje, zvyšuje jeho pevnosť, zlepšuje elektrické izolačné vlastnosti a odolnosť dreva voči chemikáliám. Drevo napadnuté plesňami a drevokaznými hubami poznáme podľa hnilobného zápachu. Ako prevenciu, drevo napúšťame fungicídnymi prípravkami ( Príloha G ), ktoré však majú obmedzenú účinnosť. To isté sa týka aj ochrany dreva proti živočíšnym škodcom. Prípravky na potlačenie nežiaducich živočíšnych parazitov sú dostupné pod spoločným názvom insekticídy. Proti ohňu sa drevo preventívne chráni náterom poprípade postrekom vodným sklom, alebo sa doporučuje impregnácia zmesou síranu a fosforečnanu amónneho. Ako účinné sa ukázali rôzne živice, mletá krieda a samozrejme prevencia. Drevo sa začne rozkladať už pri teplote 250 0C a samovznietenie nastane ak sa zvýši teplota na 400 0C. V súčasnosti sa na trhu nachádza účinný prostriedok proti vzplanutiu PLAMOSTOP – D. Je to protipožiarny vypeňovací náter na ochranu dreva. Pri spotrebe 400 g/m2 dosahuje drevo stupeň horľavosti B - neľahko horľavý materiál. Vyrába sa na báze vodou riediteľnej disperzie, retardérov horenia, žiaruvzdorných plnidiel a nadúvadiel.  Je určený do vnútorných priestorov stavebných objektov s relatívnou vlhkosťou do 80 %. Náter je bielej farby a povrch možno farebne upraviť nástrekom disperzných farieb v maximálnom množstve 150 g/m2 riedenej farby. Treba dbať, aby nebol dopravovaný, alebo uskladnený pri záporných teplotách. Pri aplikácii musí byť teplota podkladu minimálne 5°C. Počas 24 hodín po aplikácii nesmie náter zamrznúť. Povrch dreva pred aplikáciou náteru PLAMOSTOP - D musí byť riadne očistený od prachu, kôry a lyka. Maximálna povolená vlhkosť je 20 %.
 
 
           Pri povrchových úpravách dreva sa stretávame s rôznymi technikami, ktoré sa v minulosti často používali, a ktoré sa v praxi ešte i dnes vyskytujú. Okrem brúsenia, hobľovania, omieľania, otryskávania a pod. však opracovávame drevo špeciálnymi spôsobmi povrchových úprav, ktoré patria do rúk umelcov, alebo veľmi zručných remeselníkov. Ide o výtvarné techniky pomocou ktorých sa na povrchu dreva vytvárajú zložité obrazce, pričom sa na tvorbu niektorých týchto umeleckých diel využíva odpadové drevo.
 
Vykladanie dreva - intarzia. Plošnou výzdobou vykladania dreva – intarziami, možno výhodne zužitkovať odpady rôznych typov driev domácich i cudzokrajných. Ich rôznym skladaním a lepením vo farebne odlišných kontrastoch a odlišných textúrach sa vytvárajú jednoduché ornamenty i zložité obrazce. Medzi najjednoduchšie intarzie patrí skladanie pravidelných obrazcov z dýh do tvaru šachovnice, pásov a rôznych geometrických tvarov ( obr. 18  ).
 
                                       
Obrázok 18. Pravidelné obrazce z dýh
 
           Moderné intarzie nenapodobňujú skutočnosť realisticky, ale riadia sa štýlom tvorby. Jej základom je námet. Kreslí sa na priesvitný papier, z ktorého sa kópia prenáša na podklad. Pre intarzie sú vhodné rovnovláknité dyhy prirodzenej farby, poprípade upravené farebným moridlom. Jednotlivé diely sa vyrezávajú lupienkovou pílou podľa priloženej kresby. Je možné ich pripevňovať na podložku tenkými klinčekmi, alebo lepidlom. Podložka by mala byť z preglejky, alebo podobného aglomerovaného materiálu. Po osadení sa celý povrch posype tmeliacom práškom, aby sa odstránili vzniknuté medzery medzi dielikmi. Povrch je pripravený na dokončenie aplikovaním povrchovej úpravy náterovou hmotou.
 
Prírodné útvary – samorasty môžeme vyhľadávať kedykoľvek, najlepšie však na jeseň a v zime, keď opadnú listy. Nikdy neničíme dreviny zdravé. Vhodné prírodné útvary na mieste očistíme od machu a nečistôt a necháme vonku prirodzene vysušiť. Prudkým sušením by sme mohli spôsobiť trhliny v dreve. Zásahy v úprave sú minimálne, nakoľko nie je potrebné zničiť prirodzenú krásu prírodného dreva. Dobre vyhladený povrch konzervujeme včelím voskom rozpusteným v technickom benzíne, alebo obyčajnou pastou na parkety. Lak, akokoľvek by bol odporúčaný, neaplikujeme, pretože vysoko lesklý povrch ruší celkový dojem z výtvoru. Samorasty využívajú vo svojej tvorbe rezbári, ktorí svojim umeleckým cítením dokážu nájsť v dreve reálny tvar.
 
Rezba dreva. Touto technikou dosiahneme plastický tvar výrobku. Podľa rezbárskej techniky rozoznávame rezbu plochú a reliéfnu, voľnú a figurálnu. Plochá a reliéfna technika môže mať rôznu hĺbku a závisí od účelu použitia. Voľná plastika je výtvarné dielo, ktoré je opracované zo všetkých strán. Pri práci vychádzame spravidla zo základných geometrických útvarov, ktoré postupne prispôsobujeme skutočnej forme. Rezbár môže prevádzať rezy naprieč vlákien a po vláknach. Vzor rezby nanesie na obrábaný podklad ceruzou. Pre začiatočníkov sa odporúča vyrezávať na začiatku jednoduché tvary ( obr. 19 )
                                               
Obrázok 19. Rezba – vedenie a správne držanie dláta
 
Opaľovanie a kartáčovanie dreva sa robí u výrobkov z dreva ihličnanov s vybratou kresbou, širšími letokruhmi, poprípade s malými zarastenými hrčami. Opaľovanie zvýrazňuje kresbu letokruhov a predmety sú menej chúlostivé proti poškodeniu. Mäkké jarné vrstvy letokruhov zuhoľnatejú viac ako tvrdé a tým sa kresba dreva zvýrazní. Kartáčovaním v smere vlákien odstránime mäkké letné vrstvy a tvrdšie ostanú výrazne vystúpené. Ich kresba sa ešte viac zvýrazní, ak pred kartáčovaním natrieme drevo farebným moridlom. Týmito spôsobmi sa povrch dreva zdrsní, preto je táto technika použiteľná len u masívnejších výrobkoch, napríklad na obloženie stien.
 
Vypaľovanie dreva má svoju tradíciu v ľudovej tvorbe a svoje opodstatnenie má iba vtedy, ak sa použije s mierou. Zdobia sa ním drobné predmety z javorového, jaseňového, lipového a iného dreva, ktoré môže mať aj vady. Na prácu sa používa vypaľovací elektrický prístroj s ihlou, vsadenou do izolovaného držiaka. Ihla sa pri práci vedie ako ceruzka po obrysoch kresby, vypálené kontúry sú výrazne hnedočierne a dobre vyniknú na svetlom dreve. V malom rozsahu je možné drevo vypaľovať aj klinčekom, ktorý rozžeravený držíme v kombinovaných kliešťach.
 
Pieskovanie je obľúbeným spôsobom povrchového dokončenia rustikálneho nábytku. Tento spôsob je vhodný najmä pre mäkké dreviny, pričom brúsenie a namáčanie sa tu neprevádza. K pieskovaniu sa používa jemný piesok, napríklad kremenný, ktorý sa pod tlakom vzduchom vyfukuje na plochu dreva. Keďže náporu fúkaného vzduchu podlieha mäkké jarné drevo viac ako tvrdé jesenné, vytvorí sa na povrchu plastická reliéfna štruktúra. Prirodzený ráz dreva sa touto povrchovou úpravou ešte viac podtrhne. Po okartáčovaní sa povrch môže dokončiť náterovou hmotou matovaním.
 
Povrchová úprava vápnom   sa využíva u dubového dreva, ktorý má póry veľmi hlboké a široké. Póry dubového dreva sa vyplnia vápennou pastou, čím získame vysoký kontrast medzi tmavým dubom a bielym vápnom. Drevo sa najprv vykartáčuje drôteným kartáčom v smere vlákien, opatrí sa nánosom silne zriedeného základného laku a až potom sa nanesie vápenná pasta, ktorá sa dôkladne zatrie do pórov. Po zaschnutí sa plocha vytrie suchou handrou, opäť v smere vlákien. Napokon sa plocha dokončí slabým náterom matovadla.
 
Fládrovanie si vyžaduje veľkú zručnosť, pretože maliar napodobňuje kresbou štruktúru dreva, väčšinou pomocou špeciálnych štetcov, hrebeňov a špongií. Táto technika dopĺňa kresbu dreva pri aglomerovaných materiáloch, ale viac sa používa v maliarstve.
 
Zalievanie ornamentov kovom je veľmi jednoduchá technika, pri ktorej sa vyrezaný ornament, alebo kresba zalieva kovom - cínom, olovom alebo ich zliatinami. Touto technikou sa spevňujú okraje predmetov z dreva a drevo sa chráni pred rozštiepením. Najčastejšie sa takto zdobia výrobky z dreva ovocných stromov. Do dopredu vyrezaných, alebo vysekaných priehlbín – drážok sa vylieva roztavený kov klampiarskou pájkou pri nižšej teplote tavenia. Aby sa kovový pásik po vytvrdnutí z drážok nevysunul, musia byť drážky prepojené. Po zatuhnutí kovu sa povrch predmetu vyrovná brúsením a hladením a nakoniec sa natrie lakom.
 
Reštaurovanie je uvedenie reštaurovaného nábytku do pôvodného stavu a prinavrátenie pôvodnej funkčnosti. Reštaurovaním musí byť zachovaný pôvodný štýl, povrchová úprava a technika, musí byť prevedené na patričnej úrovni, s náležitými vedomosťami a zodpovedajúcimi tradičnými materiálmi, prípadne i nástrojmi, aby sme predišli znehodnoteniu, ktoré potom zvyšuje náklady na opravu u odborného reštaurátora.
Pri reštaurovaní sa snažíme zachovať čo možno najviac pôvodných dielov, nahrádzame len chýbajúce diely a diely, ktoré sú úplne zničené. Každým zásahom reštaurátora však miera autenticity pôvodného stavu klesá. Chyby, vyskytujúce sa najčastejšie, sú nevhodná povrchová úprava, nahradenie chýbajúcich častí nezodpovedajúcim materiálom, neodborné spevnenie spojov, kombinácia kovania a ostatných ozdobných prvkov rôznych štýlov. Pred reštaurovaním je vhodné prekonzultovať postup s odborníkom a previesť reštaurovanie čo najskôr. Na to, aby sme mohli začať reštaurovať, je potrebné mať prehľad a vedomosti, rozpoznať štýl nábytku, druh povrchovej úpravy, druh dreva, použitého pri jeho stavbe.
Štýly nábytku
Rozpoznať a zaradiť reštaurovaný kus nábytku do konkrétneho štýlu je jedným zo základných predpokladov úspešného zvládnutia procesu reštaurovania. Nie je to vôbec jednoduché, potrebuje to prax a vedomosti. Vznik a vyvrcholenie jednotlivých štýlov nie je možné striktne určiť, jednotlivé etapy sa navzájom prekrývali a v európskych krajinách trvali štýlové periódy rozdielne dlho, boli rozdielne pomenované. Jednotlivé štýly môžeme charakterizovať nasledovne:
           - románsky štýl 10.-12. storočie,
- gotika 12. – začiatok 15. storočie,
- renesancia 15. – 16. storočie,
- barok 17. – 18. storočie,
- rokoko polovica 18. storočie,
- klasicizmus začiatok 19. storočia,
- biedermeier prvá polovica 19. storočia,
- historizmus, romantické, eklektické (neobarok, neorokoko) štýly, druhá polovica 19. storočia,
- secesia koniec 19. storočia – začiatok 20. storočia,
- art déco prvá polovica 20. storočia.
           Každá výtvarná technika musí byť v súlade s vhodným materiálom, technológiou jeho opracovania, tvarom a účelom predmetu. Každá výzdoba predmetu musí mať svoje výtvarné opodstatnenie a preto nie je namieste násilne zdobiť ornamentom, alebo rezbou akúkoľvek plochu.
 
2.2.3 Povrchové úpravy dreva náterovými hmotami
 
           Realizácia povrchových úprav patrí medzi dokončievacie práce, po ktorých je výrobok pripravený slúžiť k účelu, na ktorý bol vytvorený. Ich kvalita úzko súvisí s predpovrchovou úpravou dreva, od ktorej kvality závisí trvanlivosť výrobku. Pri výbere vhodného systému povrchovej úpravy dreva je potrebné vziať do úvahy čo a akými prostriedkami chceme dosiahnuť. Pre správnu voľbu systému povrchovej úpravy je potrebné zvážiť nasledujúce parametre:
 
-         výška emisií organických rozpúšťadiel ( pracovná hygiena a životné prostredie),
-         požadované odolnosti proti mechanickým vplyvom, tekutinám a chemikáliám,
-         cena, respektívne náklady na 1 m2, obsah sušiny, plnivosť a počet nánosov,
-         vzhľad, naplnenie, farebný odtieň, lesk, hladkosť na dotyk,
-         životnosť aplikovanej zmesi,
-         doba a spôsob schnutia, vytvrdzovania,
-         možnosti brúsiteľnosti,
-         miera horľavosti a požiarnej bezpečnosti.
 
 
           Náterové hmoty predstavujú súhrnný pojem pre výrobky, ktoré sa používajú na ochranu dreva, ale aj betónu, ocele a iných materiálov. Ochraňujú materiál proti pôsobeniu okolitého prostredia, mechanickému poškodeniu a iným formám pôsobnosti. NH sa všeobecne delia na krycie ( zakrývajú kresbu dreva) a transparentné ( priehľadné ), ďalej na základné a povrchové, no a nakoniec interiérové ( vnútorné) a exteriérové ( vonkajšie). Interiérové a exteriérové NH majú niektoré odlišnosti, ktoré vyplývajú predovšetkým z ich určenia a účelu použitia. Ide o niektoré ingrediencie, ktoré u exteriérových NH zvyšujú odolnosť proti poveternostným vplyvom, na druhej strane ich znehodnocujú pre vnútorné použitie. NH vo veľkom množstve obsahujú vysoko škodlivé látky, ktoré pri výrobe a použití, ale aj pri odstraňovaní starých náterov negatívne ovplyvňujú životné prostredie a zdravie ľudí. Ide o prchavé organické látky, zbytky monomérov, ťažkých kovov a rozpúšťadiel. Tieto látky tvoria 40 – 60 % hmotnosti výrobku a  ako plynné látky sa podieľajú na vzniku troposférického ozónu ( O3 ), ktorý je pre ľudí škodlivý. Takto vzniknutý fotochemický smog dráždi sliznicu, zhoršuje zdravotný stav osôb s ochoreniami dýchacích ciest a srdca. No a nakoniec negatívne ovplyvňujú ochrannú ozónovú vrstvu Zeme.
 
           Budúcnosť a celosvetový trend smeruje k výrobe a distribúcii ekologický šetrných NH a to pri výrobe, skladovaní, aplikácii a pri likvidácii obalov. V súčasnosti, medzi najzákladnejšie a najpoužívanejšie náterové hmoty patria moridlá, farby, laky, oleje, vosky a šelakové politúry.
 
Moridlá slúžia na prifarbovanie dreva málo výrazného, s genetickými vadami na výraznejší alebo tmavší odtieň tak, aby jeho štruktúra zostala viditeľná. Medzi základné vlastnosti moridiel patrí široká škála farieb, vysoká farbiaca schopnosť, stálofarebnosť, svetlostálosť, krátka doba schnutia a veľká krycia schopnosť. Vhodným odtieňom a rovnomerným zafarbením dosiahneme vzhľad aj vzácnejších druhov drevín. Stálosť zafarbenia dreva závisí od druhu moridiel, na ich odolnosti voči svetlu, a na správnom spôsobe morenia. Po morení zostane zachovaný prírodný rozdiel medzi svetlými jarnými a tmavšími jesennými letokruhmi. Ak použijeme tmavšie moridlá, belšie drevo má schopnosti zafarbiť sa sýtejšie ako drevo jesenné, nakoľko má väčšie póry do ktorých moridlo hlbšie prenikne. Na sýtosť zafarbenia má vplyv aj teplota a platí, ak nanášame moridlo za tepla, teplé moridlo má schopnosť hlbšie vniknúť do dreva, čím získame silnejšie zafarbenie.
Rozdelenie moridiel:
a, podľa pôvodu:
- prírodné ( výťažky z farebných drevín)
- syntetické
b, podľa druhu rozpúšťadiel:
- rozpustné vo vode
- disperzné ( pigmenty sú jemne rozptýlené vo vode)
- lazurovacie ( pigmenty sú jemne rozptýlené v laku)
- moridlá rozpustné v rozpúšťadlách
c, podľa počtu zložiek:
- jednozložkové
- dvojzložkové
           d, podľa chemického procesu:
- chemické ( chemické reakcie dreva a zlúčeniny)
- fyzikálne ( farbivá sa vsakujú a ukladajú medzi vlákna)
- chemicko - fyzikálne
 
Farby a laky predstavujú pre povrchovú úpravu dreva široký sortiment prípravkov, pri výbere ktorého musíme byť veľmi uvážlivý. Základné rozdelenie farieb a lakov pozostáva z transparentných náterových hmôt – lakov vyznačujúcich sa priehľadným filtrom zvýrazňujúcim textúru dreva a náterové hmoty pigmentované – farby. Tieto zakrývajú štruktúru dreva nepriehľadným krytom rôznych farebných odtieňov. Rozdeľujú sa na fermežové farby základné, krycie, vonkajšie; podkladové a olejové emaily krycie vonkajšie a vnútorné, striebrenky, syntetické farby základné a podkladové, syntetické emaily a iné. Podľa zloženia sa farby a laky rozdeľujú do niekoľkých skupín s charakteristickými vlastnosťami:
O – olejové ( fermežové farby, olejové laky a email),
C – nitrocelulózové ( nitrolaky, nitropolitúra, nitroemaily),
S – syntetické (alkydové, polyesterové, epoxidové, resolové),
L – liehové ( laky, politúry),
A – asfaltové ( lak na oceľ, lak do vlhka),
H – chlorkaučukové – ( na ochranné účely vo vlhkom prostredí ),
V – vodové a emulzie ( latexové farby, práškové),
P – pomocné prípravky ( riedidlá, sušidlá, brusné a leštiace pasty, plniče pórov, pigmenty, vysychavé oleje...).
 
Farby a laky obsahujú niektoré prísady, ktoré zlepšujú ich vlastnosti. Ide o:
- filmotvorné zložky ktoré majú schopnosť vytvoriť súdržnú vrstvu, ktorá zabezpečuje požadovanú pružnosť a vláčnosť – vysychavé oleje, prírodnú a syntetickú živicu, bielkoviny, deriváty celulózu, kaučuk, asfalt a zvláčňovadlá,
- rozpúšťacie zložky, ktorými sa upravuje tekutosť náterových hmôt pri výrobe a použití – acetón, benzín, terpentín, xylén, ethyalkohol a ktoré sa pri zasychaní náteru odparia,
- pigmenty, plnidlá, farbivá dodávajú náterovej hmote farebný odtieň a kryciu schopnosť. Sú to zemité okry, zinková beloba, kadmiová červeň, bronzy a organické pigmenty.
 - prísadové zložky – aditíva urýchľujú oxidáciu a zabraňujú tvoreniu škralupov, a usadzovaniu pigmentu.
 
V praxi sa najčastejšie stretávame s týmito skupinami farieb a lakov:
- olejové sa dobre natierajú, odolávajú poveternostným vplyvom, dávajú povrchu mäkký náterový film. Nevýhodou je, že pomaly zasychajú. Aby bol náter pružný, musí sa niekoľkokrát opakovať. Vysoký lesk a hladký povrch dosiahneme emailami. Používajú sa na úpravu dvier a okien.
- nitrocelulózové sú v podstate roztoky nitrocelulózy v organických rozpúšťadlách s prídavkom živíc a zvláčňovadiel. Najobľúbenejšie sú emaily a laky. Rýchlo zasychajú, sú dostatočne tvrdé a lesklé. Ich nevýhodou je nanášanie vo viacerých vrstvách, pretože vytvárajú tenký film.
- polyesterové vytvárajú na dreve vysoký lesk, tvrdosť a odolnosť voči vode. Skladajú sa z polyesterového laku, tvrdidla a urýchľovača, ktorý sa pridáva tesne pred upotrebením. Tento lak vyniká čírosťou a krásnym leskom. Ich nedostatkom je stekavosť, preto je vhodné ich aplikovať striekaním alebo liatím.
- epoxidové majú vysokú priľnavosť, vláčnosť, vysokú tvrdosť, mechanickú a chemickú odolnosť. Sú dvojzložkové, pred použitím sa miešajú s predpísaným množstvom tužidla.
- epoxidové emaily a lak sa uplatňujú ako vrchná dekorácia bezfarebná, farebná, lesklá a tvrdá. Majú uplatnenie nielen na dreve, ale aj na kovoch a plastoch.
- email syntetický vonkajší sa vyrába vo všetkých farebných odtieňoch, dodáva farebný lesklý vzhľad. Nanáša sa na vrstvu základnej farby.
- lak syntetický vonkajší je transparentný, mierne nažltlý. Zasychá za 6 hodín a vytvrdzuje sa behom 24 až 48 hodín. Nanáša sa na drevo napustené fermežou.
- emulzné - latexové sú vodné roztoky polyvinylacetátu. Vyrábajú sa v niekoľkých farebných odtieňoch a vytvárajú vrstvu kryciu, matnú, súvislú a trvalú. Sú všestranne použiteľné, nehorľavé, zdravotne nezávadné, ľahko sa spracovávajú a rýchlo zasychajú.
 
Matovadlá sú prísady do posledných náterov transparentných, hlavne olejových a glycerínových lakov, poprípade aj náterových farieb. Ich pridaním do zmesi lak dostane zahmlený až zadymený vzhľad, pri väčšom množstve je efekt saténový. V predaji sa nachádzajú vo forme práškovej alebo tekutej, ale z hľadiska aplikácie sú vhodnejšie tekuté matovadlá. Zmiešaním tekutého matovadla s lakom alebo farbou docielime aj zriedenie NH, preto sa tieto hmoty ďalej neriedia. Podstatnou zložkou matovadla je kaolín, ktorý sám o sebe nie je nebezpečný, ale matovadlá v tekutej forme sú horľavé produkty, pri práci s ktorými musíme dodržovať bezpečnostné opatrenia. Z  matovadiel je v súčasnosti na trhu dostupný produkt GELOMAT ktorý sa riedi s lakom alebo farbou v pomere 1:1 ( veľmi matný lakový náter ) až 1: 3 ( saténový efekt pololesklý).
 
Vosk s cieľom ochrany a zlepšenia vlastností dreveného povrchu používali už starí Egypťania a do dnešných dní je voskovanie najčastejšou povrchovou úpravou v Anglicku. Voskovaním vzniká veľmi prirodzený povrch, ktorý sa pri každom dotyku ruky mení. Najčastejšími zložkami voskov sú včelí a karnaubový vosk. Karnaubový vosk sa získava z tropickej palmy, je hlavnou zložkou v potravinárstve a ako konzumenti ho prijímame v obľúbených cukríkoch BON PARI. Z aplikačného hľadiska možno vosky rozdeliť do dvoch skupín, na studené a teplé vosky. Studené sa nanášajú v stave zakúpenom u predajcu, teplé vosky aplikujeme pomocou špeciálnej nanášacej techniky. Všetky voskom ošetrené povrchy kladú vysoké nároky na údržbu. Včelí vosk dostať kúpiť v špecializovaných predajniach so včelárskymi potrebami. U chovateľov včiel sa však dá zohnať tzv. "panenský vosk". Je to čerstvá stavba včiel, bez plodu, peľu a medu. Je najvhodnejší na výrobu leštiacich politúr na starožitný nábytok. Ak sa nepodarí zohnať tento vosk, dá sa použiť akýkoľvek iný včelí vosk, ktorý musíme najprv zbaviť nečistôt. Vosk zabalíme do husto tkanej gázy, vložíme do dvojitej nádoby a po rozpustení gázu s nečistotami vytiahneme.
 
Recepty politúr z včelieho vosku
Najbežnejší prípravok je politúra z včelieho vosku, zložená z rovnakých dielov:
-         ľanového oleja,
-         včelieho vosku a terpentínu.
 
Kúsky včelieho vosku zahrievame v nádobe s dvojitým dnom, alebo v sklenenej, kovovej alebo smaltovanej nádobe, uloženej v ďalšej nádobe s vodou, dovtedy, kým sa celkom nerozpustí. Postupne doň pridávame, za stáleho miešania, ostatné súčasti. Necháme mierne vychladnúť. Ak nám bude vyhovovať tuhšia konzistencia, pridáme viac vosku, ak krémovitá, alebo viac tekutá, pridáme viac ľanového oleja alebo terpentínu. Celý obsah uložíme do pripravenej plechovky, ktorú po vychladnutí uzavrieme. Vosk nanášame handričkou alebo štetcom.
 
Ďalšiu voskovú politúru si pripravíme pomocou denaturovaného liehu. Do nádoby s dvojitým dnom nasypeme 100 g včelieho vosku, ktorý necháme rozpustiť. Po rozpustení vyberieme nádobu z vriacej vody a za stáleho miešania, kým je vosk tekutý, pridáme 150-200 ml denaturovaného liehu. Takto pripravený vosk vtierame krúživými pohybmi čistou ľanovou handričkou do povrchu. Keď sa handrička zanesie voskom, preložíme ju a pokračujeme ďalej. Nenanášame príliš hrubú vrstvu, ale vosk na handričke vtrieme do povrchu, aby vytvoril jemný film. Necháme jeden deň odstáť a povrch vyleštíme prekefovaním kefou s hrubším vlasom a čistou bavlnenou handričkou v smere rokov dreva. Dosiahneme jemný, polomatný lesk. Celý proces môžeme zopakovať až kým nedosiahneme požadovaný lesk.
 
Voskovú pastu si pripravíme z nasledovných komponentov : 100 g včelieho vosku, 25 ml tekutého mydla, 200 ml terpentínu a 100 ml horúcej vody. Tekuté mydlo zalejeme horúcou vodou, dobre premiešame a necháme vychladnúť. Zatiaľ necháme rozpustiť v dvojitej nádobe, za stáleho miešania, včelí vosk s terpentínom a necháme vychladnúť. Keď začne mať včelí vosk kašovitú konzistenciu, zmiešame obe zložky, pričom treba odhadnúť, aby obe zložky mali približne rovnakú teplotu, a dobre premiešame širšou, drevenou paličkou, ktorou potom preložíme vosk do uzavierateľnej plechovky. Vosk aplikujeme štetcom, alebo handričkou, necháme zaschnúť. Prstom prejdeme po povrchu a keď kladie mierny odpor a zanecháva lesklú stopu, leštíme najprv silonovou kefou a nakoniec čistou bavlnenou handričkou. Celý postup môžeme niekoľkokrát zopakovať až kým nie je povrch dokonale lesklý.
Voskovú pastu si môžeme pripraviť aj z:
- 4 objemové diely vosku,
- 1 objemového dielu tekutého mydla,
- 2 objemové diely terpentínu,
- 1 objemový diel horúcej vody,
- 1 objemového dielu terpentínového oleja.
 
Spôsob zmiešania komponentov je rovnaký, ako v predošlom recepte s tým rozdielom, že nakoniec do masy pridáme terpentínový olej, ktorý zaručí lepšiu rozotierateľnosť. Pred zamiešaním ho zahrejeme na teplotu ostatných komponentov.
 
Vosková pasta na nábytok.
4 objemové diely vosku zmiešame s 1 objemovým dielom ľanového oleja. Obe zložky zahriatím rozpustíme, dôkladne zmiešame a uložíme do uzavierateľnej nádoby.
 
Voskový krém alebo pasta.
Jednoduchý recept na prípravu voskového krému alebo pasty si pripravíme použitím 100 g včelieho vosku a 250 ml rozpúšťadla. Čím menej rozpúšťadla použijeme, tým bude konzistencia tuhšia. Ako rozpúšťadlo sa dá použiť lieh, technický benzín, čistý alkohol, terpentín alebo terpentínový olej alebo klasické rozpúšťadlá a riedidlá farieb. Vosk rozpustíme a rozpúšťadlo zahrejeme na teplotu vosku a za stáleho miešania nalejeme do rozpusteného vosku. Uložíme do plechovky a necháme vychladnúť.
 
Ak sa nám podarí zohnať karnaubský vosk, môžeme ho pridať v malom množstve do každého z uvedených receptov. Pridaním sa hotová politúra stáva viac odolnou svojou tvrdosťou a rovnako sa zvýši jas a lesk voskovaného povrchu, ktorý potom pôsobí živšie a impozantnejšie.
 
Fermež je konzervačná látka získaná lisovaním ľanových semien, ktorá sa musí aplikovať vo viacerých vrstvách, nakoľko veľmi dobre vsakuje do pórov dreva. Okrem prírodnej fermeže sa na trhu objavila aj syntetická fermež, ktorá má dlhšiu dobu pôsobnosti. V priebehu schnutia fermež oxiduje a málo zväčšuje svoj objem. Prírodná fermež zasychá po troch dňoch od nánosu, syntetická do 24 hodín. Obe varianty sú vhodné pre impregnáciu exteriérových stolárskych výrobkov. Fermež sa nanáša najlepšie vlnenou handričkou a pre prvé aplikácie je vhodné fermež zriediť technickým benzínom, čím podporíme prenikanie fermeže do dreva. Pokračujeme, až sa vytvorí jemný film na povrchu. Pri práci sa nesmie používať otvorený oheň, nakoľko je fermež veľmi horľavá.
 
Oleje zasychajú rýchlejšie ako fermež a na povrchu vytvárajú trvanlivejšiu vrstvu. Teakový olej je lesklý a dánsky poskytuje prirodzený, menej lesklejší vzhľad. V špecializovaných predajniach je možné zakúpiť čínsky tonkový olej, alebo pod názvom čínsky drevný olej, ktorý sa získava zo semien stromu tonk. Z ďalších známych olejov uvádzame olej slnečnicový, sójový, olivový, olej z bodliaku a terpentín. Rastlinný olej dánskej firmy TIMBERMAN je výťažkom kokosu a sóje. Je ekologicky a hygienicky nezávadný, vhodný aj pre alergikov. Oleje zdôrazňujú prírodnú štruktúru dreva a zintenzívňujú farebné odtiene. Na bežnú údržbu sa neodporúča voda, ale špeciálny čistiaci olej v kombinácii s vodou. Niektoré sú doplnené o prírodné pigmenty.
 
Oleje, vosky a fermež sa najčastejšie používajú na povrchovú úpravu nábytku z masívneho dreva, podlahy a obklady, hračky, časti hudobných nástrojov, záhradného nábytku a celých drevostavieb.
 
Šelaková politúra sa považuje za najdokonalejšiu a zároveň najkrajšiu, i keď najprácnejšiu povrchovú úpravu. Má vysoký zrkadlový lesk a optický patrí medzi najhodnotnejšie. Pod ňou drevo získava prirodzenú krásu, plastický takmer trojdimenzionálny rozmer. Je však aj najchúlostivejšia. Neodoláva poveternostným vplyvom, škodí jej vlhkosť, vysoké teploty, chemikálie a dokonca si vyžaduje vhodnú klímu aj v interiéri na to, aby mohla zostať dlhé roky vo svojej plnej kráse. Prírodný šelak sa získava z výlučkov červa Tachardia lacca, ktorý sa vyskytuje v Assamských lesoch v Thajsku. Červ pomocou tohoto sekrétu ochraňuje larvy pred vplyvmi okolia. Syntetickou náhradou je acetaldehydová živica. Vzdoruje kyselinám, v zásadách mäkne a rozpúšťa sa v 92 % liehu. Topí sa pri teplotách 80 – 120 o C. Výhody syntetického šelaku sú v tom, že je fyziologicky nezávadný, biologicky odbúrateľný, bez zápachu a jedovatých častí. Zaujímavosťou je, že sa používal pri produkcii gramofónových vinylových platní do roku 1950. V praxi sa môžeme stretnúť so zlato – oranžovým šelakom, ktorý obsahuje viac vosku, tmavočerveným ( tzv. rubínový šelak ), pravým indickým šelakom a bielym alebo bieleným šelakom získavaný pridaním chlóru a zbavený vosku. Používa sa na leštenie svetlých druhov driev ( javor, lipa ). Prírodný šelak pozostáva z výlučkov citrónovej až tmavočervenej farby, ktoré na vzduchu zasychajú. Zaschnutá živica sa z konárov figovníkov odklepáva v podobe plástov alebo trubičiek. Surový šelak sa prepiera, pretaví a zbavuje nečistôt. Nalieva sa pružné plechy alebo valce. Po stvrdnutí sa odlupuje v podobe šupiniek. Jeho zafarbenie udáva obsah vosku a farbiva v ňom obsiahnuté. Šelak s najväčším obsahom vosku je jasnožltý, bez obsahu vosku je tmavočervený.
 
Tapety svojimi primeranými farbami, vzormi a štruktúrami vytvoria dokonalý povrch, ktorý splní aj náročné požiadavky. Sýtosť farby musí zodpovedať rozmerom tapetovaného predmetu, alebo rozmerom miestnosti. Ich použitie je vecou vkusu, zariadením interiéru, alebo veľkosťou priestoru. Na trhu sú k dispozícii papierové a vlákninové tapety pozostávajúce z drevených vlákien pospájaných prírodnými živicami, potlačené tapety s normálnou alebo veľmi lesklou potlačou, plastové tapety vyrobené z vinylu ( PVC ) zabraňujúce prechodu pár, izolačné termotapety vyrobené na báze polystyrénovej tvrdenej alebo mäkčenej peny, textilné a prírodnovláknité tapety vyrobené z umelých alebo prírodných vlákien ( juty, ľanu, bavlny...) nalepený zvyčajne na papierové pásy, papierové vločky, pokovované tapety vyznačujúce sa primárnou energetickou náročnosťou, sú parotesné a posledné tekuté tapety vyrobené z bavlnených, textilných a rastlinných vlákien, ktoré sú v ponuke spolu s lepidlom. Miešajú sa vodou alebo nástennou farbou. Na dosiahnutie špeciálnych efektov môžu obsahovať minerály, drevnú múčku, hliníkové alebo celofánové pásiky. Nanášajú sa stierkovaním alebo striekaním. Ostatné tapety sa nanášajú s použitím lepidiel, alebo môžeme použiť samolepiace tapety, ktoré sú však cenovo náročnejšie.
 
 
Povrchová úprava drevených predmetov sa prevádza rôznymi technológiami, natieraním, striekaním, namáčaním, polievaním, leštením a podobne. Niektoré spôsoby povrchových úprav, napríklad elektrostatické nanášanie, si však vyžadujú nákladné zariadenia a preto sú využiteľné iba v priemyselnej výrobe.Väčšina náterových hmôt je výrobcom dodávaná v takom stave, aby boli ihneď použiteľné. Ten stanoví podmienky pre spracovanie, odporúča teplotu pri spracovaní, vlhkosť vzduchu, informuje o prítomnosti zložiek a intervaloch nanášania jednotlivých vrstiev. Pre rôzne spôsoby povrchových úprav sú stanovené presné technologické postupy. Záleží na materiáloch, z ktorých sú zhotovené a predovšetkým na tom, či ide o nátery krycie alebo transparentné, vonkajšie alebo vnútorné. Taktiež je potrebné poznať straty náterových hmôt pri nanášaní ( tab. 4 ). Povrch musí byť zbavený prachu, mastnoty a iných nečistôt. Dôležitá je aj čistota pracovného prostredia a čistota pracovných pomôcok. Povrchovú úpravu preto aplikujeme, pokiaľ je to možné, v bezprašnej miestnosti a ošetrené výrobky ukladáme tak, aby sme ich chránili pred prachom a mechanickým poškodením. Pri práci dbáme na základné pravidlá hygieny a bezpečnosti, pri úrazoch a príznakoch nevoľnosti vyhľadáme lekársku pomoc.
 
 
Tabuľka 4 Základné technológie nanášania náterových hmôt a ich účinnosť
Technológia nanášania
Straty NH pri nanášaní ( v % )
Natieranie štetcom
3 – 5
Natieranie valčekom
3 – 5
Pneumatické nízkotlakové striekanie
20 – 70
Pneumatické vysokotlakové striekanie
20 – 70
Nástrek teplej náterovej hmoty
20 – 50
Elektrostatické striekanie
10 – 40
Clonovanie
10 – 20
Polievanie
10 – 20
Máčanie
10 – 20
Navaľovanie
5 – 10
Elektrochemické nanášanie
10 – 20
Elektrostatické nanášanie práškových NH
10 – 15
Fluidné nanášanie práškových NH
10 – 15
 
 
 
Ručné natieranie štetcom má výhodu v menšej spotrebe materiálu a dobrej priľnavosti k podkladu. Technológia ručného nanášania je veľmi prácna a málo produktívna. Používa sa pri povrchovej úprave menších výrobkov v malosériovej výrobe, pri zhotovovaní údržbových náterov a pri povrchových úpravách ťažko dostupných miest. Štetcom môžeme nanášať náterové hmoty fermežové, olejové. Menej vhodné sú hmoty syntetické. Nitrocelulózové hmoty, určené k nanášaniu štetcom sú upravené tak, aby zasychali pomaly.
 
                           
Obrázok 20. Podviazanie štetca
Slučka sa pridrží ľavým palcom (a), pravou rukou omotáme motúz okolo koreňa štetín do polovice ich dĺžky. Koniec motúza prevlečieme cez slučku (b) a podviazanie stiahneme (c). Obidva konce stočíme a zviažeme uzlíkom pod kovovou obrubou (d). na protiľahlej strane znova zviažeme obidva konce, dlhší koniec prevlečieme pod horný závit motúza (e), pevne stiahneme, vytvoríme slučku s druhým koncom a uviažeme okolo žliabku kovovej obruby a zviažeme obidva konce uzlíkom (f).
 
Štetce musíme pred natieraním upraviť tak, aby dĺžka voľných štetín pre natieranie fermežovej farby bola 40 až 50 mm, pre natieranie krycou farbou a emaily 30 až 40 mm. Pred podviazaním ( obr. 20 ) navlhčíme štetec vodou, aby sme mohli motúz lepšie utiahnuť. Takto upravený štetec obrúsime brúsnym papierom do klina ( obr. 21/1 ). Pre natieranie väčších plôch riedkymi, rýchle schnúcimi náterovými hmotami sú vhodné ploché štetce široké 50 až 100 mm, ktoré sa pred použitím neupravujú. Základnou podmienkou v technike natierania je rovnomerné rozotrenie náterovej hmoty na plochu. Ťahy vedieme mierne šikmo, náter nestierame, ale nanášame. Veľké plochy je ideálne rozdeliť na niekoľko menších plôch a celú prácu sa snažíme ukončiť čo najskôr, aby rozdelené plochy neboli znateľné. Emaily nanášame pokiaľ možno vo vodorovnej polohe. Na zvislých plochách nanášame email v tenkej vrstve, dobre rozotierame, aby nestekal. Dobrých výsledkov dosiahneme dvojitým náterom. Druhý náter nanášame až po zaschnutí prvého ( obr. 22 ).
                           
Obrázok 21. Základné pomôcky na natieranie
1 – správne upravený štetec, 2 – plochý štetec, 3 – guľatý štetec, 4 – štetec na natieranie ústredného kúrenia, 5 – široký štetec, 6 – oceľová stierka, 7 – stierka z plastu, 8 – valec, 9 - kefa
 
                                                        
Obrázok 22. Nanášanie a rozotieranie emailu
 
Krycie NH nanášame v niekoľkých vrstvách, pretože jeden alebo dva hrubé nátery zle presychajú, trhajú sa a odlupujú. Skladajú sa minimálne zo štyroch vrstiev:
-         základná – spodná vrstva musí mať dobrú priľnavosť s povrchom, preto sa odporúča použiť veľmi riedku, základnú farbu,
-         vyrovnávacia krycia vrstva zakrýva a vyrovnáva podklad,
-         hlavná krycia vrstva zabezpečuje vyrovnaný hladký povrch,
-         ochranná – vrchná krycia vrstva pevne uzatvára ochranný obal.
 
Transparentné nátery ( nátery lakom - lakovanie ) nezakrývajú kresbu dreva, plocha je hladká, lesklá, odolná voči vode, poveternostným vplyvom, teplu a organickým rozpúšťadlám. Celý proces nanášania transparentnej látky pozostáva z:
-         napustenia povrchu fermežou,
-         nanesenia laku v tenkej vrstve,
-         po zaschnutí prvej vrstvy laku a ľahkého prebrúsenia prevedieme druhý a podľa potreby aj tretí náter.
                               
                                           
Obrázok 23. Namáčanie valčeka do náteriva         1 – nádobka, 2 – náterivo, 3 – rošt, 4 – valček
 
Ručné natieranie valčekom ( obr. 23 ) využívame pri nanášaní náteru na veľké plochy, alebo výplety. Patrí k nemu nádobka s roštom. Valček sa nasýti farbou a niekoľkokrát sa ním prejde rošt, aby sa nasýtil rovnomerne. Jemným pritlačením valčeka k podkladu a ľahkými ťahmi nanášame vrstvu náteru vo zvislom smere a následne ťahy prekrížime vodorovne.
 
Morenie. Na dosiahnutie rovnomerného tónu na morenej ploche dreva, najmä na mäkkých drevinách ( smrek, lipa, jelša, smrekovec, borovica a i. ), pred morením napustíme drevo vodou a moríme vlhkú plochu. Niektoré moridlá sa aplikujú za tepla, pretože vniknú hlboko do pórov dreva. Moridlo nanášame zvyčajne štetcom, poprípade hubkou. Napustenú plochu ešte za vlhka pretrieme vytlačenou hubou, aby sme z povrchu odstránili nadbytočné moridlo. Pórovité dreviny ( dub, jaseň...) sa ťažko moria, pretože vzduch, ktorý je v póroch dreviny, bráni vsiaknutiu moridla do dreva. Po zaschnutí sú tieto miesta svetlé, nenamorené. Pomôžeme si tak, že drevo pred namorením napustíme horúcou vodou s rozpustenou kuchynskou soľou ( 100 g soli na 1 l vody ). Roztok votrieme hubou do dreva, po zaschnutí prebrúsime jemným brúsnym papierom a po očistení môžeme moriť. Ak chceme dosiahnuť tmavší farebný odtieň, morenie opakujeme, pričom musíme počkať, až predchádzajúca vrstva zaschne.
 
Tabuľka 5 Závislosť príjmu vodourozpustných prípravkov na dobe máčania
 
Opracovanie povrchu dreva
Doba máčania v hodinách
Príjem impreg. roztoku
Príjem vodourozpustných prípravkov
[g/m2]
 
 
[g/m2]
pri koncentrácii 10%
pri koncentrácii 20%
 
1
300
30
60
hrubé
8
500
50
100
(od píly)
16
620
62
124
 
24
700
70
140
 
48
800
80
160
 
1
220
22
44
hladké
8
450
45
90
(hoblované)
16
550
55
110
 
24
620
62
124
 
48
750
75
150
 
 
Ponorovanie a máčanie dreva je technika, pri ktorej drevo zaťažením ponoríme do aplikačného roztoku. Týmto spôsobom napustíme drevo napríklad fungicídnymi alebo insekticídnymi prípravkami, alebo pripravíme drevo na aplikáciu moridla. Prevádza sa v nádržiach alebo vaniach plynule – kontinuálne, alebo v intervaloch – diskontinuálne. Máčanie po dobu 1 minúty zodpovedá príjmu ochrannej látky ako pri dvojnásobnom postreku. Máčaním dreva po dobu 30 minút docielime už dostatočnú povrchovú úpravu, dlhodobým máčaním dlhším ako 24 hodín zaistíme už hĺbkovú ochranu ( tab. 5 ).
 
Polievanie je technika vhodná na vodorovné plochy väčších rozmerov, pri ktorých sa riedidlom zriedená náterová hmota vylieva na povrch výrobku. Polievací stroj je vybavený polievacou hlavou siahajúcu cez celú šírku stroja ( pracovná šírka je až 1500 mm), ktorá má na spodnej strane štrbinu s nadstaviteľnou šírkou 0,6 mm až 1,2 mm. Nanášané množstvo sa pohybuje medzi 40 – 600 g/m2. Diel je vedený na transportnom páse pod liacou hlavou rýchlosťou 40 – 90 m/minútu. Prebytočná náterová hmota sa odoberá, filtruje a znova použije.
 
Navaľovanie sa prevádza nanášacími valcami, pomocou ktorých sa náterová hmota prenáša z nádoby v tenkej, rovnomernej vrstve na povrch výrobku. Táto technológia je využiteľná iba na rovnej ploche, v drevárstve však nenašla veľké uplatnenie, takže sa s ňou stretneme iba veľmi sporadicky. Hodne je využívaná na povlakovanie konzervárenských plechových zbytkov. Pri navaľovaní sa nanáša vrstva NH o hrúbke 5 – 100 μm pri rýchlosti pásu 6 – 40 m/minútu. Náterovou hmotou potiahnutý výrobok sa posúva do sušiarne, kde zostáva až do úplného vytvrdnutia NH.
 
Bubnovanie je spôsob určený pre malé predmety, pri ktorom sa tieto predmety spolu s presne odmeraným množstvom NH vloží do otáčavého bubna, ktorý sa súčasne vyhrieva. NH obalí predmety a vytvorí na ich povrchu súvislú vrstvu. Tento spôsob je vhodný na povrchovú úpravu gombíkov, sponiek do vlasov, patentov, nitov a ostatných drobných predmetov.
 
Olejovanie. Olej nanášame v tenkej vrstve mäkkou handrou, hubkou alebo štetcom tak, aby rovnomerne vsiakol do pórov. Vrstva oleja sa nechá 12 hodín zaschnúť a pred aplikovaním druhej vrstvy sa povrch prebrúsi. Postup opakujeme, až docielime požadovaný vzhľad. Nakoniec povrch preleštíme mäkkým, suchým kúskom veľmi jemnej prírodnej vaty.
 
Voskovanie. Vosk nanášame jemnou mäkkou handrou zloženou do niekoľkých vrstiev. Vosk krúživými pohybmi rozotierame a pozdĺžnymi ťahmi povrch vyhladíme. Po 15 minútach nanášame druhú vrstvu pomocou jemnej prírodnej vlny, po smere vlákien. Na dosiahnutie želaného efektu by malo postačovať 4 až 5 vrstiev.
Zaplynovanie je najmenej známy spôsob povrchovej úpravy dreva. Zaplynovaním drevo dostáva sýty, staro pôsobiaci vzhľad a dnes tento spôsob používajú reštaurátori starého nábytku. Dielce sa uložia do skrine, alebo miestnosti spolu s nádobkou, v ktorej je amoniak. Drevo sa sfarbuje pôsobením výparov z tejto látky. Priestor je nutné hermeticky uzatvoriť a výpary sa nechajú pôsobiť tak dlho, až sa dosiahne požadovaná intenzita zafarbenia. Po vyvetraní sa môže drevo ďalej spracovať matovaním. Je veľmi dôležité používať na jeden ucelený výrobok drevo z jedného kmeňa, pretože drevo z rôznych kmeňov toho istého druhu má rozličný obsah tanínu, čo spôsobuje odlišné sfarbenie.
 
Leštenie a matovanie. Matovaním získame matný až hodvábne lesklý povrch. Na rozdiel od lakovania získame povrch, ktorý nie je pórovito uzatvorený. Je to najvhodnejší spôsob povrchovej úpravy dreva, pri ktorej zostanú viditeľné póry, pretože matovadlo vniká do dreva bez toho, aby povrch uzatvoril. Nanáša sa štetcom, alebo striekacou pištoľou a vyznačuje sa netečením. V súčasnosti sa používajú nitrocelulózové matovadlá  v minulosti to boli šelakové. Opakom matovania je leštenie. Leštením dosahujeme hladké plochy s pololeskom, alebo plným leskom. Podmienkou je dobré vyhladenie povrchu jemným brúsnym papierom alebo pemzou a úplné zaplnenie pórov. Plniče pórov sú dodávané v paste, pri ktorej sa riadime pokynmi výrobcu. Olejové plniče pórov sa riedia terpentínovou živicou. Miestnosť, v ktorej budeme leštiť má mať nízku relatívnu vzdušnú vlhkosť a teplota tu nesmie presiahnuť 18 0C. Leštíme riedenou šelakovou, alebo nitrocelulózovou politúrou. 80 až 100 g šelaku rozpustíme v 1 l denaturovaného etylalkoholu. Politúru nanášame na povrch dreva hubkou, alebo zvitkom vaty obalenej riedkym plátnom. Do hubky nalejeme najprv riedku zmes, ktorú pozdĺžnymi a krúživými pohybmi nanášame na povrch a postupne leštíme. Leštiaca zmes sa nanáša v štyroch až piatich vrstvách, v intervaloch šesť až dvanásť hodín. Nakoniec sa povrch preleští jemným flanelom. Dobrých výsledkov sa pri ručnom leštení dosiahne iba cvikom.
 
Tapetovanie prezentujeme ako špeciálnu techniku úpravy povrchu, nakoľko sa líši od doteraz spomenutých techník čo do spôsobu aplikácie, i materiálom, ktorý na povrch nanášame. Všetky doteraz spomenuté techniky pracovali s tekutou, pp. práškovou hmotou, tapetovanie prináša pevnú kryciu látku, ktorá sa v domácich podmienkach chemicky neupravuje, maximálne prispôsobujeme jej tvar nožnicami k povrchu. Pri tapetovaní musí byť podkladová plocha čistá, hladká, suchá a zbavená všetkých mastnôt. Tapety sa môžu nalepovať pri teplote najmenej 18 C, inak strácajú poddajnosť, tuhnú a horšie sa s nimi pracuje. Lepidlo rozpustené vo vode nesmie stekať ani byť príliš husté. Nanášame ho v tenkej vrstve na zadnú plochu tapety, necháme pár minút nasiaknuť a takto pripravený kus tapety priložíme k podkladu. Nerovnosti a vzduchové bubliny vyrovnáme hladidlom. Schnutie závisí od typu lepidla. Tapetová plocha sa omýva vlažnou vodou s prídavkom saponátu. Chránime ich pred kyselinami a nevystavujeme teplotám nad 80 C. Tapetovanie sa nehodí k povrchovej úprave predmetov zložito - členitých tvarov.
 
Úprava hrán. Hrany predstavujú na výrobkoch z dreva tie miesta, ktoré sú najviac vystavené mechanickému poškodeniu. Stretávame sa s nimi pri nábytku, kuchynských linkách či kúpeľňovom nábytku. Ako najkvalitnejšie na trhu sa dnes odporúčajú plastové ABS – hrany ktoré sa neodlupujú a sú odolné voči napučaniu. Medzi ich kladné vlastnosti patrí, že sú voduvzdorné, odolné voči vlhkosti a mastnote, farebne stále, pevné, majú priaznivé ergonomické vlastnosti a zaujímavý dizajn. Na povrch sa aplikujú teplovzdušnou pištoľou.
 
 
Pneumatické, nízkotlakové striekanie je najrozšírenejšia univerzálna technológia pre ručné a automatické nanášanie. Umožňuje nanášanie všetkých typov NH s výnimkou vysokosušinových. Výhodou je pomerne vysoká produktivita práce, je však nutné pracovať pod otvoreným prístreškom, alebo na voľnom priestranstve. Nevýhodou sú vysoké straty aplikovaných NH. V súčasnosti je veľmi využívaná moderná striekacia technika nízkotlakového striekania, pri ktorej sa tlak hnacieho vzduchu pohybuje pod 0,1 MPa. Táto technika znižuje straty podľa výrobcov o 20 až 25 % , ale súčasne znižuje pracovný výkon nanášania NH. Pre bežnú potrebu v domácnosti slúžia striekacie pištole ( obr. 24 ) rôznych typov a konštrukcií.
 
                                                      
 
Obrázok 24.   Striekacia pištoľ
1 – telo pištole, 2 – dýza, 3 – prevlečená matica, 4 – spúšť, 5 – viečko, 6 – nádobka, 7 – nastavovacia skrutka,      8 – prívod vzduchu
 
 
           Pri výbere striekacej pištole zohľadňujeme výšku rozprašovacieho tlaku, spätný odraz farebných kvapiek od objektu, priemer trysky, materiál nádobky, možnosti plynulého nastavenia kruhového, alebo plochého lúča rozstreku, vzduchový mikroregulátor a ventil na množstvo farby, náklady na odvádzací filter, spotreba farby a dostupnosť náhradných trysiek Ø 1,3 ; Ø 1,5 ; Ø 1,7 ; Ø 1,9.V nádobe sa mieša náterová hmota so stlačeným vzduchom, ktorý ju pri striekaní jemne rozprašuje. Nízkotlakové striekacie pištole majú tú prednosť, že niektoré nevyžadujú stlačený vzduch z kompresora ( Drukofix ), pretože sú konštruované na pripojenie k výkonnému vysávaču. Základným predpokladom spoľahlivej funkcie striekania je správna zostava a čistota celého zariadenia. Najprv striekame boky dielcov a až potom plochu. Tvar rozstreku je možné meniť pomocou nástavca. Behom striekania vedieme prístroj rovnomerne, pištoľou nesmieme kolísať. Spomalenie alebo zrýchlenie pohybu má za následok nerovnomerne pokrytý povrch náterovou hmotou. Za optimálnu vzdialenosť pištole od striekacej plochy sa považuje 200 až 250 mm ( obr. 25 b ). Postrek začíname v  hornom rohu, vedieme ho vodorovne k náprotivému hornému rohu, v tomto mieste posunieme pištoľ nižšie o vzdialenosť šírky rozstreku a takto pokračujem až po spodný okraj. Druhý nástrek začíname v dolnom rohu, ale pištoľ nevedieme vodorovne, ale zvisle ( obr. 25 a ). Zákaz fajčenia a požívania otvoreného ohňa pri práci je samozrejmé.
 
 

b

 
a
                                      

 

Obrázok 25. Vzdialenosť a posun striekania
a – postup pri striekaní, b1 – správne striekanie, b2 – nesprávne striekanie
 
 
Pneumatické vysokotlakové striekanie je využívané na nanášanie vysokosušinových náterových hmôt, kde je žiadané nanášanie silných povlakov NH pri vysokom pracovnom výkone striekacej pištole. Technológia je vhodná pre veľkoplošné výrobky a konštrukcie s nižšími požiadavkami na dekoračnú kvalitu povrchu. Nie je vhodná pre malé výrobky, alebo tyčové – priehradkové konštrukcie. V týchto prípadoch dochádza k obrovským stratám na NH. Zníženie strát NH je možné docieliť použitím vysokotlakového striekania s podporou vzduchu, ktorá znižuje straty na NH o 15 až 25. Prívod NH pod tlakom 1,2 – 1,5 MPa umožňuje vopred čiastočné rozprášenie materiálu a rozprach je dokončený privedeným rozprašovacím vzduchom k špeciálnej tryske. Prídavný vzduch pre rozprašovanie vytvára striekací prúd, ktorý eliminuje prekrývanie v okrajovej oblasti. NH je nutné prefiltrovať cez jemné sitko, alebo silonovú pančuchu. Pištole zapíname iba s naplneným zásobníkom, alebo ponorenou sacou trubičkou. Pri striekaní držíme prístroj vodorovne, pokiaľ striekame strop, používame trysku ohybnú, predlžovaciu. Po práci je nevyhnutné celý prístroj dôkladne vyčistiť a natrieť ľahkým strojovým olejom. Pre domácnosti je táto technika neekonomická a neefektívna, využívajú ju podnikateľské subjekty na výkon svojej ekonomickej činnosti.
 
Výhody zariadení vysokotlakového striekania:
- vhodná pre striekanie materiálov s nízkou i vysokou viskozitou,
- jemné rozprášenie materiálu s mäkkými prechodmi okrajov strekov,
- vysoko kvalitný povrch aplikácie pri veľkých výkonoch,
- možnosť ovplyvňovania šírky streku,
- nerezová cesta materiálu,
- nízka hmotnosť, ľahká manipulácia, vynikajúca ovládateľnosť,
- vysoká prenosová účinnosť - nízke zaťaženie životného prostredia,
- vysokotlakové striekanie bez podpory alebo s podporou prídavného vzduchu,
- univerzálnosť použitia náterových hmôt, vrátane vodou riediteľných.
 
Nástrek teplej NH – takzvané teplé striekanie je technológia využívaná na nanášanie základných NH pomocou vysokotlakového striekania. Jeho výhodou je možnosť aplikácie hustej farby s menším množstvom rozpúšťadiel. Navyše nástrek teplej farby urýchľuje zasychanie. NH sa zahreje na teplotu 80 o C, čím sa zníži viskozita a  spotreba riedidiel. Zahriatie NH sa prevádza v elektricky vyhrievanom prietokovom ohrievači.
 
Striekanie z aerosólového obalu. Náterová hmota je pod tlakom v nádobke zriedená s hnacím plynom, najčastejšie fluór – chlórovaným uhľovodíkom. Po opustení trysky sa plyn odparí a rozptýli farbu na drobnú hmlu. Výhodou je ľahká práca s NH, ktorú je potrebné iba roztrepať. Strieka sa zo vzdialenosti asi 250 až 300 mm stisnutím rozprašovača. Po odčerpaní celého obsahu náterovej hmoty je nutné nádobku prevrátiť hore dnom a vypustiť prebytočný plyn.
 
Striekanie v elektrostatickom poli je technológia, pri ktorej sa náterová, tekutá hmota rozptýli vplyvom silnej rotácie odstredivého valca na drobné kvapky a súčasne sa nabije elektrostatickým nábojom na vysoké napätie. Predmet má opačný náboj a priťahuje kvapky z priestoru. Tento spôsob nanášania NH je možný iba v priemyselnom spracovaní.
 
Elektrostatické nanášanie práškových náterových hmôt. Prášková farba je nanášaná na dokonale odmastený a čistý povrch výrobku. Veľkou výhodou tejto technológie je, že prášková NH je na povrchu vplyvom elektrostatických síl rovnomerne rozložená. Na povrchu sa udrží len presne stanovená vrstva farby a nadbytočná padá na dno nanášacej kabíny, kde sa po automatickom odfiltrovaní vracia do technologického procesu. Po dokončení nanášania práškovej NH sa výrobok uloží do pece, kde vplyvom teploty 200 o C dochádza k splynutiu farby a tým sa vytvorí kompaktný povlak. Ak sa dodržia všetky technologické parametre, zhotovený povrch má veľmi dekoratívny vzhľad.
 
Fluidné nanášanie práškových náterových hmôt je technológia používaná pre povrchové úpravy s nižšími nárokmi na dekoratívny vzhľad výrobku. Ak je výrobok veľmi tvarovo rozčlenený, dosahujú sa na povrchu rozdielne hrúbky nánosov NH. Pri fluidnej technológii sa výrobok zahreje na stanovenú teplotu a následne je ponorený do lôžka s obsahom práškovej farby. Tu sa termoplastický prášok nataví na povrch výrobku.
 
Impregnácia je technológia prenikania impregnačných látok do dreva, ktorú ovplyvňuje aj druh dreviny. Vzhľadom k svojej anatomickej stavbe sú jednotlivé druhy dreva rôzne priepustné pre kvapaliny, to znamená že sú rôzne impregnovatelné. Medzi ľahko impregnovatelné dreviny patria borovica, smrekovec, buk a väčšina listnatých drevín. Ťažko impregnovatelné dreviny sú smrek, jedľa a dub. Impregnácia, okrem povrchovej úpravy, má hlavný, prvoradý význam v tom, že okrem ochrany povrchu chráni hlboko položené vrstvy drevnej hmoty.
Tlakové impregnačné technológie  využívajú rozdielnych tlakov vo vnútri dreva a na povrchu. Kombináciou podtlaku v dreve, pretlaku impregnačnou látkou, pretlaku vzduchu a teploty sa dosiahne maximálneho presýtenia drevnej hmoty impregnačnou látkou v pomerne krátkej dobe. Hĺbka prieniku je od 3 mm do niekoľkých centimetrov. Tlaková technológia má priemyselný charakter a prevádza sa v impregnačných staniciach. Je založená na násilnom vtlačení roztoku solí do dreva. Táto forma impregnácie dokáže penetrovať soli až do jadra dreva. Soli v dreve sa spájajú do chemických zlúčenín, ktoré sú vo vode nerozpustné. Tlakovo impregnované drevo nie je však stabilné a je náchylnejšie na krútenie a praskanie. Neobsahuje oleje z impregnačného procesu, preto by malo byť pred povrchovou úpravou ošetrené základným náterom vo forme rozpúšťadla. Pri výbere vhodného základného náteru je najlepšou voľbou materiál so širokospektrálnou ochranou proti drevokazným hubám, plesniam, drevokaznému hmyzu a bakteriálnemu rozkladu dreva. Najúčinnejšie systémy sú vytvorené zväčša na báze biozidov rozpustných v lakovom benzíne alebo terpentíne.
 
Impregnačné zariadenie sa skladá:
 
-         z tlakových nádrží ( impregnačný kotol, predhrievač, odmerka, chladič, stáčacie nádrže),
-         z beztlakových nádrží ( zásobníky, rozpúšťacie nádrže),
-         zo strojného zariadenia ( čerpadlá, kompresor),
-         z rozvodného tlakového potrubia s armatúrami a ohrevného systému.
 
Tlakové impregnačné postupy delíme na:
 
-         impregnáciu s čiastočným nasýtením dreva,
-         impregnáciu s plným nasýtením dreva,
-         impregnáciu s úsporným spôsobom.
 
Špeciálne druhy impregnácie:
 
-         injektáže sú impregnácie pomocou vývrtov a vpichov, do ktorých sa pod tlakom vháňa impregnačná látka. Táto penetruje do okolitých častí dreva.
-         bandážovanie je založené na fyzikálnych javoch, osmóze a difúzii, kde impregnačná látka preniká z miest s vysokou koncentráciou do miest s nízkou koncentráciou. Používajú sa vodourozpustné impregnačné látky vo forme pasty, ktoré sa nanášajú na povrch dreva. Vplyvom osmózy a difúzie látka preniká do pórov dreva.
-         panelová impregnácia – zo zásobníka je ochranný prostriedok vo forme vodného roztoku rozvádzaný vhodným tkanivovým systémom do povrchových partií chráneného prvku. Doba prenikania však trvá niekoľko dní až týždňov.
 
Laminované dosky sú upravené drevotrieskové, alebo vláknité dosky. Povrchová úprava vzniká nalisovaním dekoračného papiera, naimpregnovaného aminoplastickými živicami na povrch výrobku. Má dekoratívny povrch, definovanú štruktúru, je odolná voči krátkodobému pôsobeniu vody, zvýšenej teplote a bežným chemikáliám používaných v domácnostiach. Povrch je ľahko omývatelný a bez zápachu. Dosky sú hygienicky nezávadné.
 
 
           Pri výbere náterovej látky pri danom type povrchovej úpravy je potrebné zadefinovať si požiadavky na kvalitu povrchovej úpravy, podmienky aplikácie a sušenia povrchových úprav. Užívateľ si musí zistiť technické, technologické a úžitkové vlastnosti jednotlivých náterových látok i náterového systému. Dodávateľ zodpovedá za dodržanie technických parametrov definovaných v katalógovom liste, ale toto deklarovanie je však podané len ako aplikačno – technické poradenstvo, ktoré nezáväzne odporúča a neoslobodzuje užívateľa od vlastného testovania produktov. Keďže aplikácie a použitie náterových látok i spracovanie produktov prebieha bez možnosti kontroly dodávateľa, za výsledky výhradne zodpovedá spracovateľ. Je potrebné si uvedomiť, že výrobca garantuje bezchybnú kvalitu náterových látok podľa všeobecných predajných a dodacích podmienok. Zodpovednosť za prevedenie povrchovej úpravy leží už výhradne na spracovateľovi.
 
 
           Jedným z hlavných cieľov vývoja v oblasti povrchových úprav dreva je zlepšovanie ekologických bilancií povrchových úprav a hlavných parametrov, ako spotreby surovín, materiálov, energie, znečistenia vzduchu, vody a pôdy. Výrobcovia náterových látok a zariadení sú motivovaní k sústavnému znižovaniu obsahu cudzorodých látok v náterových systémoch povrchových úprav, k ich minimalizácii vo finálnych výrobkoch z dreva, ako aj k znižovaniu emisií prchavých organických látok. Zvyšovanie enviromentálnej a hygienickej kvality materiálov a výrobkov v oblasti povrchových úprav ovplyvňujú hlavne nasledujúce faktory:
-         rastúce hygienické a ekologické nároky odberateľov,
-         presadzovanie enviromentálne progresívnych materiálov v obytnom prostredí,
-         rastúce enviromentálne povedomie klientov i obchodných reťazcov,
-         smernice EU,
-         normy, ktorá pripravuje a zavádza Európska komisia pre normalizáciu ( CEN ) v spolupráci s národnými inštitúciami pre normalizáciu,
-         medzinárodné a národné systémy objektívneho hodnotenia kvality výrobkov z dreva,
-         enviromentálne označovanie výrobkov – ekolabeling.
 
Prchavým organickým látkam savo vnútornom ale aj vonkajšom prostredí venuje značná pozornosť pri ich identifikácii, meraniu a analyzovaniu emisie. Viaceré medzinárodné projekty financované EÚ a CEN sú orientované na meranie organických látok unikajúcich do ovzdušia, hlavne interiérov. Európska komisia vydala smernicu 1999/13/EU z 11. marca 1999 o ohraničení emisií prchavých organických látok ( VOC ), ktoré vznikajú pri určitých výrobných činnostiach pri použití organických rozpúšťadiel. Všetky štáty EU boli povinné túto smernicu prevziať a táto povinnosť sa preniesla aj na novopristupujúce štáty v roku 2004. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že prchavé organické látky, ktoré vznikajú v jednom štáte, ovplyvňujú zložky životného prostredia aj v iných krajinách. Ďalším dôvodom je zvýšenie koncentrácie ozónu v troposfére, čo má všeobecne negatívne dôsledky na ľudské telo. Zníženie organických zlúčenín v náterových látkach sa docieľuje náhradou organických rozpúšťadiel vodou, alebo vývojom nových technických opatrení.
 
Pri náterových systémoch je trendom vyrábať náterové látky bez použitia rozpúšťadiel. Sú to náterové látky vytvrdzované ultrafialovým ( UV ) žiarením, vodou rieditelné NH, so zvýšeným podielom olejov a voskov z čisto prírodných surovín. Vyvíjajú sa a zavádzajú systémy high – solid s vysokou sušinou 60 – 65 % pre striekanie za tepla. Rozširujú sa bezrozpúšťadlové UV náterové hmoty so 100 % sušinou pre striekanie. Intenzívny výskum a vývoj prebieha aj v oblasti práškových náterových hmôt a ich aplikácie na drevený povrch. Z prírodných surovín sa rozvíja vývoj lakov, v priemysle známe pod názvom biomateriály alebo prírodné materiály. Tento spôsob je v súčasnosti už značne rozšírený a trh ponúka produkty transparentných lakov, prostriedkov na ochranu dreva, lazúry na drevo, včelie vosky, prírodné transparentné živice, ale aj lepidlá z prírodných surovín. Hlavná časť týchto surovín má rastlinný pôvod a patrí do oblasti prírodnej chémie. Na Slovensku sa zatiaľ významne nerozvíja. Táto situácia by mala byť výzvou pre slovenských výrobcov, má potenciál na rozvoj podnikateľských aktivít a vytváranie nových pracovných príležitostí.
 
Náterové látky rieditelné vodou predstavujú dvojfázovú sústavu, ktorej jednu zložku tvorí voda a druhú – dispergovanú zložku tvoria častice veľkosti 0,01 – 1 mm. Spojivovou bázou sú termoplastické a reaktoplastické živice. Obsah neprchavých zložiek je 27 – 33 % , pri základných farbách 40 – 60 %. Hnacou silou odparovania vody z nánosov nie je na rozdiel od rozpúšťadlových systémov teplota, ale rozdiel medzi relatívnou vlhkosťou vstupujúceho a vystupujúceho vzduchu. Pritom relatívna vlhkosť vystupujúceho vzduchu pri teplotách    20 - 30 o C by nemala byť vyššia ako 70 %. Prednosti náterových látok riediteľných vodou predstavujú výbornú plnivosť, krátky čas zasychania, pružnosť, dobrú odolnosť proti poveternostným vplyvom, odolnosť proti UV žiareniu, nehorľavosť, riediteľnosť vodou a nízke zaťaženie životného prostredia. Naopak negatíva sú v nižšej tvrdosti, horšej brúsiteľnosti, koagulačný dej je nezvratný a ťažšie čistenie aplikačného zariadenia.
 
Polyuretánové náterové hmoty sú produkty chemicky vytvrdzujúce. Filmotvornou zložkou sú hydroxylové typy živíc s obsahom 4 – 5 % hydroxylových skupín. Ako tvrdidlá sa používajú alifatické a aromatické kondenzované diizokyanáty. Alifatické diizokyanáty sa využívajú v oblasti svetlostálych, nežltnúcich náterových látok. Povlaky sa vyznačujú vysokou mechanickou odolnosťou, tvrdosťou, húževnatosťou a chemickou rezistenciou. Laky majú dobrú plnivosť, sú vhodné na povrchové úpravy extrémne namáhaného nábytku ako kuchynských liniek, kancelárskeho a laboratórneho nábytku, stolov a stoličiek.
 
Polymerizačné vytvrdzujúce systémy sú náterové látky na báze nenasýtených polyesterových živíc v kombinácii s reaktívnym riedidlom styrénom, alebo najnovšie sa používajú bezpyrénové polyestery. Do tejto skupiny patria tmely, plniče a laky. Vytvrdzujú sa kombinovaným účinkom iniciátora a urýchľovača. Ich prednosťou je, že tieto látky neobsahujú prchavé zložky a v čase vytvrdzovania sa stávajú súčasťou povlaku.
 
           Vývoj zariadení ktoré minimalizujú odpady pri nanášaní farieb znamená zníženie spotreby materiálov a energie, čím sa zvyšuje ekobilancia povrchových úprav. Pokračuje vývoj zariadení s riadením viskozity pomalobežných membránových čerpadiel, vývoj elektrostatických náterových systémov pre nanášanie striekaním a striekacích zariadení s ohrevom pre nanášanie NH. Všetky tieto systémy sú vhodné pre laky s vysokou sušinou – medzi 60 – 80 %. Pritom je veľmi dôležité zahrievať aj vzduch, ktorý zabezpečí potrebu nižšieho tlaku pri striekaní. Úspešne sa rozvíja nízkotlaková striekacia technika, vývoj striekacích automatov – robotov na nános problematických látok ako sú vodourieditelné laky. Súčasnými novinkami v aplikácii NH striekacími zriadeniami sú zariadenia, ktoré spĺňajú aj tie najnáročnejšie kritériá.
Systém s pneumatickým rozprašovaním ( vzduchový) predstavuje metódu nanášania náterovej hmoty rozstrekovaním. Náterovú hmotu obtekajú prúdy vzduchu vyvolávajúce oddeľovanie maličkých častí ( mikrónov). Dopravu farby zabezpečuje vo vzduchovom striekacom zariadení membránové čerpadlo poháňané vzduchom.
Systém bezvzduchový tlakový ( Airless) je v podstate zložený z čerpadla, ktoré je schopné vyvinúť tlaky striekacej pištole a dýzy. Pracuje na princípe piestového čerpadla s dvoma spojenými piestami rôznych plôch. Pomer tlaku na vstupe a výstupe je v obrátenom pomere k plochám piestu poháňaného vzduchom z kompresora a piesta vytvárajúceho vysoký tlak na výstupe. Nasáva farbu priamo z nádoby s farbou, filtruje ju a vytláča pod vysokým tlakom do pištole.
Bezvzduchový systém s podporou vzduchu ( Airblend) – ide o čerpadlo so stredným tlakom, ktorý zabezpečuje rozstrekovanie bezvzduchového typu, ktoré podporuje prúd vzduchu s nízkym tlakom. Náterová hmota, ktorá je pod relatívne nízkym hydraulickým tlakom, sa rozprašuje pomerne hrubým spôsobom. Ak sa pridá vzduch v redukovanom množstve, a to za veľmi nízkeho tlaku, potom sa dosiahne požadovaný rozptyl. V tomto prípade ide o hybrid medzi systémami pneumatického rozprašovača a systémom použitia vzduchu typu Airless.
Automatické zmiešavacie systémy odstraňujú ťažkosti a problémy, ktoré sú spojené s použitím dvojzložkových NH. Nasávajú oddelene náterovú hmotu a tužidlo z ich originálnych obalov, správne sa dávkujú a umožňujú aplikovať vždy čerstvú zmes. V prípade, že nastane ďalšia prestávka v práci, špeciálny premývací okruh zaisťuje tak zmiešavacie zariadenia, ako aj striekacej pištole. Existujú dva druhy zmiešavacích systémov: vzduchový – BOOSTER a tlakový VARIMIX.
Vákuové zariadenia sú ekologicky progresívne techniky, ktoré pracujú so 100 % UV lakmi alebo vodnými lakmi a nevznikajú pri nich žiadne prestreky. Sú to teda bezstratové technológie, ktoré minimalizujú nános NH na 8g.m-2. V súčasnosti sú k dispozícii technológie povrchových úprav dreva ktoré účinne oddeľujú sušinu od rozpúšťadiel, progresívne enviromentálne zmeny prebiehajú v oblasti nanášania valcami, kde zahriate valce účinne zapĺňajú všetky póry na dreve.
 
Modernizácia sa preniesla aj do oblasti rýchlosti sušenia. Sušenie sa urýchľuje používaním chladiacich agregátov, alebo znižovaním relatívnej vlhkosti pomocou adsorbérov. Na urýchlenie sušenia vodouriediteľných lakov sa rozvíjajú postupy s krátkovlnným infračerveným žiarením, ktorými sa modernizujú doteraz používané sušiarne na Slovensku. Najnovšie sa presadzuje nový trend vytvrdzovania pomocou infračerveného žiariča, pri ktorom žiarič vysiela IR energiu a získava konvenčné teplo. Obidve energie vznikajú z katalytického spaľovania prírodného plynu alebo propánu, pričom nastáva bezplameňová oxidácia a eliminácia organických zlúčenín. Súčasne sa získava zdroj konvenčného tepla –horúci vzduch, ktorý sa vedie do zóny vytvrdzovania ventilátormi na prívod čerstvého vzduchu. To umožňuje rýchle a šetrné vysúšanie a vytvrdzovanie rôznych materiálov, pričom nosný materiál sa ohrieva iba v minimálnej miere.
 
Vodouriediteľné systémy sú ekoprogresívne, nevýhodou je, že sú drahšie a výhodou je zasa to, že prestreky sa dajú znova použiť. Nato slúžia recyklovacie technológie a zariadenia, z ktorých v ostatnom čase dominujú:
-         zariadenia založené na kondenzácii prestrekov na chladenej ploche,
-         zariadenie založené na princípe reverzného otáčacieho valca ktorý veľmi šetrne, odoberá prestreky z dopravného pásu,
-         recyklácia UV lakov so 100 % sušinou, kde sa UV žiarením odparuje tekutá zložka,
-         zariadenia na skvapalňovanie lakov temperovaním, čím sa dajú znova zberať a použiť.
Kritériá na kvalitu, zdravotnú bezchybnosť náterových látok i povrchových úprav sa neustále sprísňujú. V praxi sa preukázalo, že zavedenie limitných koncentrácií a ich povolené hmotnostné toky (zákon 309 / 1991 Zb. a doplňujúce vyhlášky) dostatočne nemotivovali podniky vykonávajúce povrchové úpravy celkovo znižovať emisie organických rozpúšťadiel a racionálne využívať organické riedidlá v procesoch povrchových úprav. Európska komisia preto vydala smernicu, v ktorej limituje celkovú ročnú spotrebu organických rozpúšťadiel v jednej výrobnej jednotke na 15 ton / rok. Smernica nadobudla účinnosť 1.1.2005, pričom niektoré štáty Európy ako Spolková republika Nemecko a Francúzsko ju uplatňujú od roku 2003. Uplatňovanie smernice v praxi je výzvou chemickému priemyslu, vývoju náterových látok s minimálnym obsahom organických rozpúšťadiel a riediteľných vodou. Nové technológie ich aplikácií pri povrchových úpravách budú zvyšovať efektívnosť využitia náterových látok v procese nanášania a recyklácie prestrekov.
 
Široká verejnosť chápe lesy ako oblasti s veľkou rozmanitosťou životných podmienok, ktoré poskytujú mnohokrát posledné útočisko pre stále klesajúci počet rastlinných a živočíšnych druhov našej planéty. Zástupcovia lesníctva by, podobne ako je tomu v poľnohospodárstve, uvítali možnosť aplikácie drevárskych modelov monokultúr, podľa možnosti ešte aj s pravidelnými radmi identických stromov. Organizáciou zodpovednou za vývoj GM stromov v USA je Department of Agriculture (USDA). Vedci sa snažia aplikovať do lesníckej praxe tú istú patentovanú odolnosť na herbicídy, alebo biotechnológie produkujúce insekticídy, ktoré boli vyvinuté pre účely poľnohospodárstva. Je nutné si uvedomiť, že lesy (resp. dreviny) sú svojou podstatou veľmi odlišné od poľnohospodárskych plodín. Jednoročné poľnohospodárske plodiny sú do určitej miery samo limitujúce a to vďaka ich obmedzenej životnosti. Na druhej strane stromy môžu žiť stovky, niekedy až tisícky rokov. Zástancovia genetických manipulácií sa zaoberajú navrhovaním stromov, ktoré dorastú do ťažbovej veľkosti v priebehu 5 rokov. Štúdie z nedávnej minulosti napr. preukázali, že niektoré stromy pri napadnutí húsenicami vylučujú špecifické chemické látky varujúce ostatné okolostojace stromy, ktoré následne zmenia chemickú štruktúru ich listov. Týmto sa tieto stávajú pre húsenice nepríťažlivé. Ostáva iba zistiť, ako pozmenené genetické kódy stromov ovplyvnia nielen tento, ale aj iné, zatiaľ rovnako málo prebádané procesy. Rozsah genetických modifikácií u stromov môže byť rôzny; môže sa jednať o jednoduché modifikácie (napr. elimináciu mechanizmu reprodukcie za účelom urýchlenia ich rastu), alebo o zmeny v komplexnom genetickom kódovaní, kde jednotlivé gény môžu byť zodpovedné napr. za tvar, vzdialenosti medzi praslenmi alebo za vlastnosti dreva. Geneticky modifikované stromy sú určené najmä pre pestovanie na veľkoplošných plantážach. Tieto plantáže nahradia pôvodné lesy a budú slúžiť ako miestne zdroje drevnej hmoty, potravy a substancií používaných napríklad v prírodnom liečiteľstve. Porasty geneticky modifikovaných drevín by sa mali vyskytovať v málo obývaných oblastiach, kde bude ich kontrola obhospodarovania organizovaná. Plochy lesných drevín sa podstatnou mierou líšia od poľnohospodárskych kultúr a to najmä s ohľadom na typy využitia okolitej krajiny. Poľnohospodárske plodiny sa veľmi často pestujú v oblastiach vyčlenených na poľnohospodársku produkciu, kde celý charakter krajiny je podriadený tomuto účelu. Toto konštatovanie sa dvojnásobne týka intenzívnej poľnohospodárskej produkcie s využitím geneticky modifikovaných organizmov. Plantáže GM lesných drevín sú odlišným prípadom, keďže tieto sú bežne obklopené lesnými porastami tvorenými normálnymi drevinami. Táto skutočnosť však môže viesť k zvýšenému nebezpečenstvu výskytu problémov týkajúcich sa možného kríženia GM stromov s pôvodnými druhmi cestou samovoľného opeľovania. Vytváranie a následné vysádzanie laboratórne modifikovaných drevín, ktoré sú schopné rásť rýchlosťou viac ako 1 meter za mesiac a ktoré môžu byť teoreticky vyťažené po 4 rokoch existencie, bude nevyhnutne viesť k nadmerným požiadavkách na využívanie vodných zdrojov. Nadmerné nároky na vodné zdroje v spojení s plantážami už momentálne existujú a celý problém sa v súvislosti s vysádzaním a pestovaním GM drevín rieši. GM stromy s redukovaným obsahom lignínu, ktorý je životne dôležitou zložkou bunkových stien nielen drevín, ale aj ostatných rastlinných druhov, zohráva podstatnú úlohu v štruktúrnej stabilite a podieľa sa na fungovaní obehového aparátu rastlín. Lignín tvorí tretinu z celkového objemu drevnej sušiny priemerného stromu. Avšak pre účely papierenského priemyslu musí byť lignín z vlákniny odstránený. Tento proces je veľmi drahý, nielen čo sa týka nákladov na chemikálie bežne používané na odstraňovanie lignínu, ale aj z hľadiska nadmernej produkcie emisií vylučovaných celulózkami do ovzdušia a produkcie toxických látok znečisťujúcich toky v ich okolí. Vďaka moderným technológiám je možné výšku práve spomenutých nákladov podstatne znížiť. Pôvodná genetická výbava jednotlivých druhov drevín môže byť v súčasnosti bez problémov pozmenená tak, že GM dreviny sa budú vyznačovať podstatne nižším obsahom lignínu a táto skutočnosť je zástupcami celulózo-papierenských konglomerácií proklamovaná ako krok vpred v oblasti ochrany životného prostredia. Nemalé finančné prostriedky a snaha boli doteraz investované do vývoja GM drevín, najmä s ohľadom na ich potenciál v oblasti úspory nákladov pri výrobe celulózy. V centre záujmu sú najmä topole a eukalypty, ktorých praktické využitie sa momentálne overuje na pokusných plochách.
 
Zástancovia využívania biotechnológií v lesníckej praxi si od zavádzania GM jedincov v prvom rade sľubujú zlepšenie podmienok životného prostredia. Podľa ich argumentov by rýchlo rastúce dreviny zaručovali produkciu väčšieho objemu drevnej hmoty na menšom priestore, čím by sa zároveň znížil tlak na pôvodné lesy. Najvhodnejšími pokusnými drevinami sa javia už spomenuté klony eukalyptov a hybridné druhy topoľov, ktoré po modifikáciách ich pôvodnej genetickej informácie sú schopné dosahovať podstatne vyššie prírastky ako pôvodné druhy drevín. Snahy genetikov sú namierené aj smerom k vyšľachteniu drevín, ktoré by lepšie znášali prechodný nedostatok denného svetla v určitých fázach roka. Schopnosť drevín normálne prirastať aj v obmedzených svetelných podmienkach by bola prínosom najmä pre krajiny ležiace v severných zemepisných šírkach. Stromy obyčajne prirastajú počas teplých mesiacov a v chladných mesiacoch nabehnú na úsporný režim v snahe minimalizovať ich energetický výdaj. GM osika, medzičasom vyšľachtená, je schopná rásť aj vo veľmi obmedzených svetelných podmienkach - postačí jej 6 hodín denného svetla denne. Z hľadiska priemyslu sa najsľubnejším riešením javí pestovanie sterilných stromov. Elimináciou mechanizmu zodpovedného za produkciu kvetov, plodov, šišiek, ovocia a semien by sa ušetrená životná energia mohla využiť na rast. Predpokladá sa, že viac ako 25 % energie stromov sa spotrebúva v procese ich reprodukcie. Priemysel spracúvajúci drevnú hmotu by značne ušetril na nákladoch, ak by všetky stromy boli rovnako veľké a rovnakého tvaru. Proces spracovania by sa značne zjednodušil a zefektívnil a jednotlivé kmene by bolo možné maximálne sortimentovo využívať a zhodnocovať. Biotechnologické postupy sľubujú okrem iného aj zmeny v rozvetvení (menšia hustota vetiev, vhodný uhol ich rastu a priemer). Teoreticky to môže byť pravda, ale keďže proces tvarovania je veľmi komplikovaný a je výsledkom vzájomnej interakcie stoviek génov, je veľmi nepravdepodobné, že v blízkej budúcnosti dôjde k vyšľachteniu jedincov s práve opísanými tvarovými špecifikami. Tvar stromov je daný aj podmienkami prostredia v ktorom rastú, takže dokonca aj GM jedince tej istej dreviny sa môžu vyznačovať rôznymi tvarmi.
 
Voľný pohyb surového a nespracovaného dreva v rámci jednotlivých štátov a kontinentov so sebou priniesol aj rozšírenie exotických hmyzích škodcov a patogénov. Napríklad bresty boli v minulosti najbežnejšími tienivými drevinami amerických miest a veľkomiest. V minulom storočí však došlo k ich rapídnemu úbytku a ústupu spôsobenému hubovou infekciou odborne známou pod názvom grafióza brestov. Obrovské gaštany, niekedy dominantné stromy lesov východnej časti Severnej Ameriky, dnes prežívajú najmä vo forme koreňových výmladkov z odumretých jedincov. Takisto u buka sa pozoruje výrazný ústup z jeho pozícií a to v dôsledku exotického hubového ochorenia prenášaného miniatúrnym podkôrnikom. Biotechnológie aj v tomto prípade prichádzajú s riešením. Novozélandskí vedci vyvinuli druh brestu s génmi zaručujúcimi jeho odolnosť voči hubovým ochoreniam. V prípade ich úspešného zavedenia do praxe, tieto bresty s najväčšou pravdepodobnosťou nájdu široké komerčné využitie vo všetkých oblastiach, kde bude tvrdé drevo brestov žiadané a cenené.
 
Problematika geneticky modifikovaných organizmov sa v poslednom období dostáva do popredia aj na Slovensku. 1.apríla 2002 nadobudol platnosť zákon č. 151/2002 NR SR o používaní genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmoch, ktorý upravuje manipuláciu, používanie a označovanie GMO na území Slovenska. Názory odborných a vedeckých kruhov týkajúce sa priameho zavádzania GMO do priemyselných odvetví a jednotlivých oblastí života sa značne líšia. Na rozdiel od USA, kde najmä v priemyselných a obchodných kruhoch značne prevláda pozitívny postoj k otázke využívania GMO, krajiny Európy sa k danej problematike stavajú veľmi opatrne a rezervovane. Slovenskej lesníckej verejnosti by sa mohlo zdať, že táto problematika je nám zatiaľ príliš vzdialená. Opak je však pravdou. Ako je zrejmé z uvedeného materiálu, je len otázkou času, kedy naše lesníctvo bude postavené pred požiadavku zaviesť tieto inovácie do bežnej praxe. Lesnícka verejnosť by preto mala byť o problematike GMO čo najlepšie informovaná a pripravená v pravý čas zaujať stanovisko.
 
Cieľom biotechnológií je vytvoriť drevinu, ktorá by bola vypestovaná za čo najkratšie obdobie a svojimi vlastnosťami by zaručovala dlhovekosť výrobkom z dreva. Aby mohol človek manipulovať s génmi, musí ovládať zákonitosti dedičnosti organizmov, ktoré sú uložené v bunkových jadrách v tyčinkovitých telieskach – chromozómoch. Ich podstatou sú nukleové kyseliny – DNA – deoxyribonukleová a RNA - ribonukleová, ktoré riadia tvorbu a vlastnosti organizmu. Pre živé organizmy majú podobný význam, ako program pre počítač. Základnou jednotkou dedičnosti sú gény, ktoré tvoria určitý úsek nukleovej kyseliny.
 
Poznanie hmotnej podstaty dedičnosti už prináša cenné výsledky najmä v medicíne a v poľnohospodárstve. Vedcom sa podarilo vyčleniť z jednej bunky gény pre určitý znak a preniesť ho do bunky iného druhu. Tým sa na túto bunku preniesli aj nové vlastnosti. Všetky zmeny v genetickej výbave organizmu, realizované umelými prostriedkami spadajú pod vedeckú oblasť génové inžinierstvo. Až dnes, v treťom tisícročí sú vedci schopní po prvýkrát editovať text genetického kódu. Môžu v ňom kúsky vyrezávať, kúsky vkladať, preskupovať odstavce, alebo prepisovať slová – hovoríme o genetickej manipulácii. Princíp je v podstate jednoduchý, je potrebné genetickú informáciu vystrihnúť a vložiť na iné miesto. Príroda vytvorila na túto činnosť nožnice – reštrikčné enzýmy a lepidlo enzým ligázu. Stredobodom záujmu sú chromozómy. Tieto sú nositeľmi génov – znakov, ktoré určujú vlastnosti organizmu. Majú svoje stále miesto v DNA a ich premiestňovaním, alebo nahrádzaním dosiahneme požadované vlastnosti. Pri drevinách sa vedci snažia nájsť a aplikovať gény, ktoré zaručujú drevu dlhovekosť, pevnú štruktúru vlákien, odolnosť voči chorobám a škodcom, výraznú kresbu, stálofarebnosť, bez nutnosti aplikovať v budúcnosti povrchové úpravy. Celý proces génovej manipulácie je na prvý pohľad veľmi jednoduchý. No k tomu, aby bol realizovateľný, mu predchádza nesmierne množstvo hodín skúmania, vyžadujúce si spoluprácu vedcov, materiálovo – technické zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov. Táto mikroskopická laboratórna práca musí prebiehať v sterilných podmienkach, pričom len rozlúštiť génový kód trvá niekoľko rokov. Takisto sa nepodarí hneď na prvýkrát „vystrihnúť“ ten správny kus kódu. Génové inžinierstvo - to je  obrovská zanietenosť pre vedu a pokrok, pri ktorej nesmie chýbať neustála usilovnosť, sebaobetovanie a možno aj trocha šťastia.
 
M. Války

TOPlist